Barbarské vraždy a tichá tragédia
Naša spoločnosť neustále čelí otrasným udalostiam, ktoré sa nedajú nazvať inak ako barbarstvom. Mladá tehotná žena, ktorú v Partizánskom zavraždil neznámy muž, je iba jednou z mnohých obetí násilia. Akoby podobné tragédie patrili do beletrie, pričom skutočne ide o realitu, ktorá nás obklopuje a mala by nás zasiahnuť do hĺbky.
Pozornosti unikajúci zločin
Niektoré obete poznajú svojich vrahov. Napríklad 80-ročná žena, ktorej život vzal manžel, neustále žila tenký plot medzi láskou a násilím. Smútočné vety pre rodiny obetí vraždy sú čoraz bežnejšie, no náš trestný zákon sa nezmenil. Slovo femicída zostáva zakryté v mori ignorácie. Tieto vraždy sú vnímané izolovane, akoby sa neDialy a neotvorili dvere hlbokým traumám.
Spoločenský kontext
Fenomenálne je, že tieto vraždy sa deje v našich domovoch a rukou tých, ktorých považujeme za svojich blízkych. Napriek tomu, naša reakcia je vždy akoby mŕtva. Treba si uvedomiť, že zabíjanie žien sa stáva pravdepodobne najčastejšie medzi ich vlastnými partnermi. A predsa, čo o tom hovoríme? Ako máme nazvať tieto príbehy, ak na to nemáme ani slová? Naša neschopnosť sa prijať situáciu s dostatočnou vážnosťou je znakom civilizačného úpadku.
Zbytočné obete v tichu
Verejnosť nereaguje adekvátne na tieto udalosti, ktoré svedčia o latentnej arogancii voči ženám. Akoby sme všetci zostali pasívni s prejavmi desiatok samíc, ktorých životy sa zrazu zmenili na tragédie. A vôbec to nie je o halasných vyjadreniach súcitu, obete si nezaslúžia len to. Naša reakcia voči tejto traume je skôr mlčaním, alebo dokonca odsúdením obetí. Čo to hovorí o nás? O našej morálnej zodpovednosti? Naša nevšímavosť je priamou spoluúčasťou na tejto všeobecnej kultúre, ktorá toleruje násilie voči ženám.
Reformy potrebné hneď
Dopady femicídov na jedného sú dopadmi na celú spoločnosť. Z dialógu k činom, musíme uznať, že naše trestné zákony a systémy ochrany sú nedostatočné. Znenávisť voči ženám sa stala normou, a to je katastrofálne. Spoločnosť trestá obete, aby neospravedlnila násilie. Aký signál posielame deťom, ktoré vyrastajú v rodinách, kde je násilie na dennom poriadku?
