Fico a Pellegrini: Komplexnosť vzťahu a politická stratégia
Aby politik mohol účinne vládnuť, musí mať pod kontrolou nielen situáciu vo vlastnej strane, ale aj dynamiku vzťahov s ostatnými aktérmi. Robert Fico, ktorý sa zdá byť vo svojom prvotnom vnímaní moci zahľadený do seba, ale tiež hlboko infikovaný svojou traumou z politických kríz, sa ocitol v situácii, kde s prezidentským úradom, ktorého súčasťou je aj Peter Pellegrini, si nemôže byť istý ani centrálnym postavením, ktoré sa mu doposiaľ zdalo neotrasiteľné. On vníma Pellegriniho ako svojho „diplomatického nástroja“ – a znamená to katastrofu pre oboch.
Pellegrini, ako zakladateľ strany Hlas, sa ocitá v neprehľadnej situácii, z ktorej si nemôže urobiť jednoznačný cieľ. Fico sa snaží naraziť na jeho slabé miesta, zatiaľ čo Pellegrini musí zohľadniť Fica ako autora nenávistnej rétoriky, ktorá sa vďaka nemu stala dominantným prvkom na domácej politickej scéne. Ich interakcie sa čoraz viac stávajú aj psychologickou hrou, kde je psychológiu ťažké oddeliť od politiky. Napríklad kritika prezidenta za jeho rozhodnutie vetovať kontroverzné zákony sa dá skôr vykladať ako odraz Ficových vnútorných konfliktov než ako racionálna politická taktika.
Fico nenávidí akýkoľvek odpor a stržiť nielen prezidenta, ale aj Pellegriniho, vníma ako ohrozenie svojej vlastnej existencie, čo vyvoláva jeho agresívne reakcie. Pre Fica je Pellegrini vždy akousi „nadvládou“, a tak mu odporuje so zúfalstvom, ktoré pretrváva po nevyhnutnom a neustálom tlaku verejnosti. Zároveň prezident presadzuje hodnoty, ktoré, zdá sa, neberú v úvahu Fico a jeho politické ambície, a to vyústilo do otázky, kto je vlastne v skutočnej moci.
Každý z týchto lídrov situáciu manipuluje podľa vlastného záujmu, pričom Fico vyžaduje od Pellegriniho poslušnosť, zatiaľ čo Pellegrini otvorene vyjadruje nespokojnosť s ficanizáciou jeho úlohy. Práve v tejto kľúčovej chvíli si Pellegrini uvedomuje, že jeho akcie by mali byť nevyhnutne vyvážené rozčlenením síl a politických cieľov, aby nemal len pozíciu človeka vo funkcii, ale skutočnú moc na menenie vecí.
To, čo sa môže zdať ako politická hra na cirkus, je v skutočnosti investigatívnym prieskumom psychózy v spojení s mocou. A vzťah oboch lídrov nie je len o osobných ambíciách; hrá sa tu o vnímanie verejné, množstvo symbolického násilia i osobných obetí, ktoré pre oboch sú pre ich politické prežitie rozhodujúce. Fico vie, že Pellegrini má moc zmeniť jeho osud, a preto sa hrá o všetko. V takovej situácii ide skutočne o životy, kariéry a politickú dôstojnosť.
V konečnom dôsledku si Fico neuvedomuje, že svojími úkonmi sám prehlbuje odcudzenie, a možno Pellegrini, ak sa nebude ovládať, dospeje k bodu, z ktorého nebude úniku. Hrá sa na politickej šachovnici s predpokladom odhodlania, kedy hráči nielenže hrajú, ale aj psychologicky manipulujú, pričom niet pochybností, že v tejto hre ide o viac, než sa zdá na prvý pohľad.
Fico s Pellegrinim majú pred sebou zložitú a nervóznu cestu, na ktorej budú musieť zformulovať svoje cítenie, predpoklady ale aj odhalenia o vlastnej moci, prestíži a vnímaní v očiach voličov. Kto z týchto dvoch sa skutočne dokáže odpútať a prežiť politickú “hru” a kto bude tým „kto“ a „s kým“ na protagonistickom poli, ukáže len čas a dynamika ich vzájomných akcií a vyjadrení.
Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/ficovu-tasku-moze-zahodit-len-pellegrini
