Aby som mohla pracovať, potrebujem si len vyzuť ponožky, vraví žena bez rúk
Pavlína Csápaiová, 45-ročná žena, hovorí o svojich skúsenostiach s hľadaním zamestnania, ktoré trvalo dlhých pätnásť rokov. Počas svojich mladých rokov sa venovala štúdiu, cestovaniu a učeniu sa cudzích jazykov, pričom dúfala, že jej to pomôže uspokojiť požiadavky trhu práce. „Byť doma je fajn chvíľu, ale všetci potrebujeme chodiť medzi ľudí a cítiť sa užitoční,“ zdôrazňuje.
Pavlína je mimoriadne činorodá, ovláda niekoľko jazykov, je matkou malej dcéry a venuje sa umeniu. Napriek tomu, že vyštudovala obchodnú akadémiu a absolvovala množstvo kurzov, nikdy nenašla klasické zamestnanie. „Na pohovoroch mi vždy hovorili, že sa ozvú, ale nikdy sa neozvali,“ hovorí o frustrácii, ktorou prechádzala.
Jedinou prekážkou, ktorú vníma, je jej neschopnosť robiť si poznámky. Pavlína sa však snaží nevidieť svoju situáciu pesimisticky, pretože videla v zahraničí, že ľudia s telesným postihnutím sa bežne zamestnávajú na rôznych pozíciách. „Myslela som, že cudzie jazyky mi otvorí dvere do cestovného ruchu. Chcela som byť sprievodkyňou alebo pracovať v cestovnej kancelárii, ale narazila som na predsudky a neochotu zamestnávateľov,“ dodáva.
Podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím majú znevýhodnení jedinci právo na prácu za rovnakých podmienok ako ostatní. Avšak, v praxi sa s prejudíciou a nedostatkom prispôsobenia potrebám zamestnancov so zdravotným postihnutím stretávaž často. Situácia sa však mala zmeniť, keď sa Pavlína dostala k svojmu súčasnému zamestnávateľovi, ktorý ju otázkou „Čo potrebujete, aby ste mohli pracovať?“ milo prekvapil.
Pavlína vysvetľuje, že na to, aby mohla pracovať, potrebovala len vyzuť ponožky a trochu si prispôsobiť výšku stola. Vo firme, ktorá zamestnáva ľudí so znevýhodnením a zaoberá sa sprostredkovaním upratovania, pracuje na administratíve. „Veľmi veľa vecí robím nohami. Predchádzajúci zamestnávatelia sa domnievali, že to nezvládnem, ale viem písať nohami a vykonávať všetko, čo je potrebné,“ uvádza s hrdosťou Pavlína.
Aj keď sa v minulosti sťažovala, že nemôže robiť poznámky na pohovoroch, počas náboru nových zamestnancov sa snažila udržiavať očný kontakt, čo považovala za dôležité. No teraz, s novou prácou a podporou zamestnávateľa, sa jej otvorili dvere do sveta zamestnania, ktorý považuje za konečne dostupný a realistický.
