Keď je vojna iba správou medzi počasím a športom
Život na Slovensku vnímam s pálčivým kontrastom. Pred dvanástimi rokmi, keď som opustila Luhansk, som sa presťahovala do Kyjeva s presvedčením, že toto miesto bude môj nový domov na dlhú dobu. Avšak po vypuknutí vojny 24. februára 2022 som znova zažila ten istý strach a úzkosť, keď som s rodinou mala iba hodinu na to, aby som si zbaliť svoj život do dvoch kufrov. Dnes už štyri roky žijem pri Bratislave a so znepokojením sledujem, ako sa mení diskusia o vojne. Spočiatku bola prítomná vlna solidarity – ľudia sa zaujímali o to, ako môžu pomôcť a s podobnými otázkami chápali, kto je útočník a kto obeť.
Ale časom sa tento tón začal vytrácať. Po mnohých diskusiách počujem častejšie hlasy, ktoré tvrdia: „To je cudzia vojna“ alebo „Sme za mier“. V mojom malom mestečku sa vojna vníma skôr ako niečo vzdialené, medzi športovými správami a predpoveďou počasia. Ľudia sa stále viac znepokojeni rastúcimi cenami a účtami za energie, pričom vojna sa pre nich stáva viac abstraktnou témou, vzdialenou ich každodennému životu.
Cena závislosti
Ukrajina nezaložila tento konflikt, ale roky sme žili v závislosti od jedného dodávateľa plynu, čo sa stalo politickým nástrojom. Keď sa v správach objavuje zmienka o zastavení ruského plynu, mnohí to vnímajú ako ohrozenie svojich domácností. Slovensko je však prepojené s európskym trhom a nestojí pred voľbou „plyn alebo chlad“. Otázka spočíva v tom, aký model závislosti chceme mať, keď sa tento model opäť ukazuje ako nástroj politického tlaku.
Bezpečnosť sa začína pravidlami
Pri rozhovoroch so Slovákmi zistí, že nikto z nich nepodporuje zabíjanie civilistov ani mučenie. Keď tak začnem hovoriť konkrétne o brutálnych činoch na Ukrajine, počuť ticho. A v tých momentoch sa ukazuje, že nejde len o hodnoty, ale o vzdialenosť; Slovensko žije v bezpečnej bublinke, no skutočná bezpečnosť nie je len neprítomnosť výbuchov, je to aj existencia pravidiel, ktoré chránia krajiny pred agresiou.
Keď jednu krajinu napadne druhá a zabíjanie sa stane normou, mení to samotnú logiku civilizácie. Slovenská bezpečnosť nepochádza zo sily, ale z pravidiel, že hranice sa nemenia násilím a že nemôžeme dovoliť, aby silnejší štáty rozhodovali za menšie národy.
Pauza nie je koniec
Pre nás, ktorí žijeme v blízkosti Ukrajiny, je podpora tejto krajiny viac než len gesto solidarity. Odborníci varujú pred zbrojením Ruska a pripravovanými konfliktmi, pretože ak sa agresia stane akceptovateľnou, nebude mať hraníc. Podpora Ukrajiny nie je len o pomoci susedom, ale aj o zaručení stability a predchádzaní vojnovým konfliktom v regióne.
Ukrajinci sa integrujú do slovenskej spoločnosti, prispievajú do rozpočtu a vytvárajú podniky. Kritika a únava z vojny sú pochopiteľné, ale z ukrajinskej skúsenosti vieme, že „pauza“ nemusí znamenať koniec konfliktu. Slovensko by sa malo zamyslieť nad tým, v akom svete chce žiť – vo svete, kde práva a pravidlá fungujú pre všetky krajiny, alebo v chaosu, kde sa silnejší národ stáva pánom situácie.
Keď nabudúce na ihrisku niekto povie: „Sme za mier“, budem súhlasiť, ale za mňa mier nie je len ticho dnes. Je to aj istota, že nikto nepríde s požiadavkou vziať mi život a zbaliť ho do dvoch kufrov.
