Básnik Tisovej mučeníckej figúry
V literárnej histórii Slovenska sa osobnosti ako Rudolf Dilong a Mikuláš Šprinc zaradili medzi tých, ktorých dielo bolo ovplyvnené silnými politickými presvedčeniami. Dilong bol považovaný za významnú postavu katolíckej moderny, pričom jeho vzťah k prezidentovi Jozefovi Tisovi sa odráža v jeho poézii, kde ho líči nielen ako hlavnú osobnosť slovenského štátu, ale aj ako akýsi symbol hrdinstva. Tiso pre neho bol „drahým vierozvestom“ a „veľkým bohatierom“, ako píše Peter Getting vo svojej štúdii o umeleckej kolaborácii, pričom tieto chvály ignorovali temné stránky Tisovej éry, ako sú mučenia a smrť v koncentračných táboroch.
Na druhej strane, Šprinc, ktorého dielo je takisto zamieňané s glorifikáciou Tisa, emigroval po vojne a vo svojej tvorbe transformoval vojnový štát na stratený raj národnej suverenity. Jeho obraz Slovenska po odchode sa stal reliktom z minulosti, ktorá už neexistovala. Títo autori sa snažili reifikovať Tisovu postavu na mučeníka, pričom prehliadali jeho zloženie a zlo, ktoré jeho vláda spôsobila.
V súčasnej dobe vyvstáva otázka, čo robiť s literárnymi dielami autorov, ktorých politické názory sa misky váh medzi umením a politickými presvedčeniami, sa výrazne rozchádzajú. Je to otázka, ktorou sa zaoberá nielen slovenská estetika, ale aj celý západný svet, keďže podobné dilemy sa objavujú pri osobnostiach ako Ezra Pound, ktorý fascinoval fašizmom, alebo Martin Heidegger, byť členom NSDAP. Kultúrne vojny, ktoré sú s touto témou spojené, ukazujú, že umenie a politické presvedčenia sa navzájom ovplyvňujú, a tak je ťažké oddeliť autorov od ich diel.
Aj po štyridsiatich rokoch od Šprincovej smrti existuje spor o jeho miesto v kultúrnom diskurze. Kto má právo rozhodnúť o hodnotení autorov, ktorých dielo zostáva nezmazateľne spojené s ich politickými rozhodnutiami? Historik Janko Jesenský sa v tomto kontexte vysmieval z nacionalistických tendencií svojich súčasníkov, čím poukazoval na absurdnosť a pokrytectvo doby, keď požiadavky na oslavu Tisa a Hlinku dominovali.
V súčasnej dobe, otázka, ako interpretovať Tisovu postavu a jeho glorifikáciu v literatúre, zostáva otvorená. Dialóg o tom, čo zostane ako dedičstvo a čo si zaslúži byť zápísané do našich historických pamätníkov, sa ukazuje ako nevyhnutný. Pre život kultúrneho diskurzu je dôležité, aby sme sa snažili o objektívne posúdenie a rozanalýzovanie historických postáv bez jednostranných glorifikácií.