Keď antisystém rozpočtuje
Netreba ísť na ďaleký Západ, stačí aj tradičná komparatistika s Českom, aby zo slovenského „rozpočtovania“ rástli rohy. Nikto pritom netvrdí, že „úspora“ troch miliárd českých korún z takmer štyristomiliardového schodku po troch týždňoch hľadania nie je dosť na vtip týždňa.
Isteže je, avšak vo svetle tancov, napríklad okolo transakčnej dane, bledne. Obíďme veľkým oblúkom, že ak sa na západ od Hainburgu povie „transakčná daň“, ani drvivá väčšina ekonómov neporozumie, o čom je reč. Kým „idea“ neskrsla v Kamenického či čej hlave, o transakčnom čude počuli iba vo Venezuele a Maďarsku.
Kľúčom ku skutočnosti, že Slovensko je tretie na svete, kde sa riešilo najskôr zavedenie a teraz sa rieši vyvádzanie transakčnej dane, je opäť a zase vrodená nespôsobilosť koalície Smer-Hlas-SNS na prevádzkovanie normálnej ekonomiky. Opäť a zase, keďže jedni, druhí i tretí sú mentálne „prednovembroví“.
Ak obzor trochu rozšírime, tak zamontovanie transakčnej dane do skladačky konsolidácie je prejav tej istej mentálnej zaseknutosti, ktorá v mediálne vypuklejšej verzii práve spôsobuje štátu obrovské škody v podobe Ficovej antispojeneckej rétoriky.
S nadmernými deficitmi majú problémy kdekade v Únii, a vôbec v demokraciách. Východiská všade hľadajú v krvi, pote i slzách, ale vždy v rámcoch základnej ekonomicko-vedeckej normality. V Česku dnes beží veľké „prehrabávanie“ výdavkovej i príjmovej strany, avšak transakčný ani iný veľkolepý patent zo sveta neekonomiky sa neobjavil.
Hoci času a priestoru mali až-až, keďže v zostavovaní rozpočtu 2027 sú nepomerne ďalej. O čom vieme dokonca aj na Slovensku, keďže na rozdiel od režimu takmer utajovanej skutočnosti, čo je ďalší z prejavov anomálie Smer-Hlas-SNS, rozpočtovanie v Česku má širokú publicitu.
Babišova koalícia, aj keď tiež dosť neštandardná, verejnosť informuje, z ktorej kapitoly odoberie či pridá, aj keď riskuje a zaslúžene dostáva silnú odbornú kritiku. Koncom septembra na Slovensku nevidíme čísla, keďže nemajú ani toľko štábnej kultúry, aby sa prestali verejne hádať a položili na stôl niečo, čo by sa dalo nazvať koaličným návrhom.
Záhadou zostáva aj to najzákladnejšie číslo; deficit vraj môže byť aj niečo pod päť percent, ale aj nad päť percent. Známkou antisystémovej identity je už aj to, keď sa namiesto verejne debatovateľného konceptu zmôžu akurát na to, že obtýždeň menia postoje k jednej položke na úrovni plus-mínus pol miliardy – čo je to transakčné nešťastie.
A ešte. Keď zákonodarca stanovil, že v prípade hrozby či pádu do pásma najvyššej sankcie je vláda povinná predložiť vyrovnaný rozpočet, vedome tam nechal zadné vrátka. Teda možnosť parlamentu zmeniť „vyrovnanosť“ pozmeňovacími návrhmi.
A čo na to Smer-Hlas-SNS? Niežeby boli radi, že majú triviálnu únikovú cestu. Kdeže. Kamenický z čistej lenivosti a všetci z ignorancie a pohŕdania systémom ešte špekulujú, že ústavnú povinnosť, ktorá nie je ničím viac než formálnou výstrahou, radšej obídu.
