Deficitný vs. vyrovnaný rozpočet. Alebo ako sa zmieriť s dlhom
Pri rokovaní o štátnom rozpočte sa vo všetkých parlamentoch rozprúdi búrlivá diskusia. Aký veľký má byť dlh a ako ho splatíme? Takéto debaty teraz otriasajú aj Českou republikou a jej Poslaneckou snemovňou.
V súvislosti so schvaľovaním štátneho rozpočtu v parlamente sa v každej krajine rozprúdi ostrá diskusia o jeho optimálnej veľkosti a štruktúre. Deficit štátneho rozpočtu sa prevažne interpretuje ako zadlžovanie budúcich generácií. Ide o veľmi rozšírenú a presvedčivú tézu.
Všeobecná požiadavka vyrovnaného rozpočtu však má odporcov aj v oblasti ekonomickej teórie, no úplne opačná je aj hospodárska prax všetkých ekonomicky vyspelých krajín.
Významný americký ekonóm Paul A. Samuelson (nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu) hovorí, že deficit štátneho rozpočtu nemožno všeobecne považovať za nežiaduci a vyrovnaný rozpočet či jeho prebytok za pozitívny. Podľa Samuelsona ide o „staré a vytrvalé mýty”. Takéto hodnotenie podľa neho vyplýva z mylného „usudzovania z časti na celok”. Ide o jednu z troch základných chýb (pascí v ekonomickom uvažovaní). Aj hospodárske dejiny potvrdzujú, že neexistuje priamy vzťah medzi vznikom dlhu a úspechmi či úpadkom určitej krajiny.
Od Napoleona k NHS
Historicky najvyššia úroveň štátneho dlhu bola vo Veľkej Británii po napoleonských vojnách (260 percent HDP) a potom po druhej svetovej vojne (238 percent HDP). Ani v jednom z uvedených príkladov neviedol rekordný dlh ku kolapsu ekonomiky. Naopak, v 19. storočí predznamenal dovtedy nevídaný rozvoj v období priemyselnej revolúcie a v polovici 20. storočia umožnil verejný dlh financovať rýchly rozvoj infraštruktúry a položil základy sociálneho štátu (národný zdravotný systém NHS, verejné školstvo a pod.).
Deficit štátneho rozpočtu, ktorý vznikol v súvislosti s vyššími výdavkami štátu na infraštruktúru, vedie k rýchlejšiemu, multiplikovanému rastu celej ekonomiky. Z dlhodobého hľadiska tak rastú príjmy rozpočtu, ktoré umožňujú znižovať verejný dlh v budúcnosti.
Hlavnou anonymnou a diskrétnou cestou k umoreniu dlhu je inflácia. Vystupuje ako inflačná daň, ktorej dosahy sú zhodné s dosahmi menovej reformy. Dôsledkom je znehodnotenie meny a úspor, prerozdelenie bohatstva od veriteľov k veľkým dlžníkom, medzi ktorých patrí štát. Naopak, vyrovnaný rozpočet alebo jeho prebytok vedie pri zanedbaní bežnej obnovy a rozvojových programov k rastu „vnútorného skrytého zadlženia”.
Vážnejším problémom než deficit a štátny dlh je preto „vnútorné skryté zadlženie” pochádzajúce zo vzdialenejšej i nedávnej minulosti. Ide predovšetkým o nedostatočné výdavky na obnovu a rozvoj infraštruktúry v najširšom zmysle slova (dopravnej, energetickej, vodohospodárskej, telekomunikačnej, sociálnej), ktorých dôsledkom je zaostávanie za konkurenciou, ktorá okrem iného využíva cudzie zdroje aj za cenu rozsiahleho zadlžovania.
Keď je zadlženie vnukov správne
Na splácaní verejného dlhu spojeného s investíciami do infraštruktúry, ktorej fungovanie je projektované na desiatky rokov (jadrová elektráreň, vysokorýchlostné trate, prenosové siete a pod.), sa musia podieľať hlavne budúce generácie, ktoré budú v dlhom období využívať nahromadené národné bohatstvo od všetkých predchádzajúcich generácií. Preto je racionálne financovať tieto kapitálové výdavky dlhom, ktorého splácanie sa rozloží v čase.
Keď sa pri nedostatočných daňových výnosoch rieši rozsah deficitu verejných financií redukciou výdavkov, dochádza dlhodobo k stratám vo vzťahu k potenciálnemu produktu v rozpore s teóriou a hospodárskou praxou všetkých vyspelých ekonomík, ktoré sú dvakrát až päťkrát zadlženejšie vo vzťahu k HDP (od EÚ cez USA až po Japonsko), a nemožno im tak konkurovať v investičných výdavkoch a inováciách. Pomer deficitu štátneho rozpočtu ČR k HDP (2,7 percenta) zostáva aj na rok 2027 pod priemerom štátov Európskej únie (3,6 percenta HDP).
Pri raste zadlženia a výdavkov na obsluhu štátneho dlhu panuje medzi ekonómami široká zhoda v tom, že nie je reálne tieto dlhy splatiť. Po nastupujúcej ére vysokých úrokov a drahých peňazí sa len prehĺbi problém obrovských schodkov. Riešením bude, ako vždy po prekročení určitej úrovne nesplatiteľného dlhu v minulosti, práve inflácia podnecovaná nestabilitou a nepredvídateľnosťou vývoja svetového trhu.
V celosvetovom kontexte – paradoxne – inflácia negatívne postihne ekonomiky s nízkym verejným dlhom. Investície, potrebné na efektívne fungovanie a udržanie konkurencieschopnosti ekonomiky, sa zredukovali, čím sa len odložili na neskôr. V budúcnosti si budú vyžadovať mnohonásobne vyššie výdavky, aj v dôsledku rastu investičných nákladov vyvolaných infláciou, a to reálne na úkor budúcich generácií.
Inflácia vedie v čase k erózii reálnej hodnoty dlhu, zatiaľ čo investičný deficit (infraštruktúrny dlh) s infláciou narastá a transformuje sa na obrovské finančné bremeno do budúcnosti.
