Taraba pritlačil na vemienko
Pri stávke na Ficovu paranoju zo straty moci sa ešte nikto nepomýlil.
Štvrtá vláda Roberta Fica si vyslúži množstvo kritických prívlastkov a hodnotení siahajúcich od rozčarovania z pokračujúcej debilizácie cez depresiu z neskrývanej transformácie štátnych zdrojov po zlosť z vlastizradnej činnosti. Okrem toho však aj rozšírila paletu mocenských sporov.
Je to však rozšírenie iné, keďže tieto spory ani nepredstierajú hodnotový či názorový zdroj, ide o holé, neskrývané a na kosť ohlodané dolovanie moci ako zdroja osobných rozkoší. Videli sme to pri rozkole SNS s Rudolfom Huliakom a Hlasu so Samuelom Migaľom, ale korunu tomu nasadil až Tomáš Taraba.
Už keď Andrej Danko žiadal jeho odchod, na nič sa nehral a ako „argumenty” uvádzal názvy projektov a ich cenovky s ôsmimi až deviatimi nulami. Skrátka mu prekážalo, že tie stovky miliónov a miliardy pretekajú cez iné ako jeho telesá. Na takéto situácie bolo vymyslené slovo „odzbrojujúce”.
No ešte ďalej zašiel sám Taraba, keď pred týždňom kolegovi Mikušovičovi z koaličnej kuchyne vyniesol, že ochota podriadiť sa požiadavkám vydieračov je už prakticky vyčerpaná. Neexistuje dôvod neveriť mu, len si tento výrok treba správne vyložiť.
