Moje výkony nedefinujú to, kým som ako športovec, vraví Volko
Je rodený Ružinovčan, vyrastal v miestnej časti Ostredky, ale detstvo strávil aj u Saleziánov na Trnávke či vo futbalovom klube Domino. Najúspešnejší slovenský šprintér Ján Volko je hrdý Bratislavčan, hoci na svoje rodné mesto má aj jednu veľkú výčitku.
V rozhovore rozpráva nielen o športových úspechoch, pádoch, ale aj o hodnotách, ktoré ho počas života formovali a tiež má aj odkaz pre súčasnú mladú generáciu.
Čo pre vás znamená Bratislava a konkrétne Ružinov?
Je to moje rodisko, kde som vyrastal. V Bratislave stále žijem, mám ju rád, aj keď tu nie je všetko ideálne. Najviac ma mrzia chýbajúce športoviská. Bratislava je jedno z mála hlavných miest v Európe, ktoré nemajú osemdráhový atletický štadión.
Ako to riešite, kam chodíte trénovať?
Počas vysokej školy som trénoval na Mladej Garde, posledné roky sme to pokrývali na Drieňovej, kde síce je štyristo metrový ovál, ale nie je osemdráhový. V blízkosti je ešte štadión v Šamoríne, kde však nie je jednoduché dochádzať. Ani nie pre mňa, ale skôr pre deti je to celkom komplikované. Väčšinu času trénujem na Gymnáziu Metodova, kde sídli naša akadémia.
Ako veľmi je dôležité, aby ste trénovali na osemdráhovom ovále?
Zákruty majú určité parametre, rovinku môžeme behať aj na tristo, či dvesto metrovom ovále, to nie je problém. Ale keď ideme do disciplín, ktoré sú dlhšie ako 110 metrov, atléti potrebujú už aj v nižších kategóriách štandardizovaný polomer zákruty. Možno nejde úplne len o technické veci, ale pre deti je dôležité, aby mali kde byť. Rodičia nedajú deti na šport, pokiaľ nemajú bezpečné športovisko.
Ako dlho vám ešte vydrží súťažná energia?
Už mi chýbajú len dva mesiac do tridsiatky, ale nejako si to nechcem ohraničovať. Viem, že mám viac za sebou ako pred sebou. Je na mne, dokedy budem súťažiť. Môžem slobodne skončiť v akomkoľvek momente a pokračovať v niečom inom. Stále však verím, že som ešte nepovedal posledné slovo a mám schopnosť podávať kvalitné výkony. Pokúsim sa to potiahnuť ešte rok, možno dva. Rád by som sa dostal aj na olympiádu do LA, hoci viem, že táto cesta bude náročná, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách.
Čo je na športovej kariére najnáročnejšie?
Ľudia by si mysleli, že sú to tréningy a zvládanie jednotlivých dávok. To však zďaleka nie je najťažšie. Najnáročnejšie je postaviť sa po neúspešnom roku a ísť ďalej, vyskúšať to znovu, robiť to aj, keď sa nedarí, keď veci nejdú, akoby človek očakával. Tiež je zložitá aj konzistentnosť v oblasti stravovania, regenerácie. To si vyžaduje značné množstvo mentálnej odolnosti, často väčšej ako na tréningu.
Aký by ste mali odkaz pre súčasnú mládež?
Z hľadiska IT a bezpečnosti, aby boli opatrní, komu posielajú svoje údaje, komu zdieľajú svoje fotky a čo napíšu na internete, lebo internet nezabúda. Nikdy nevedia, kedy sa to môže v budúcnosti objaviť a znemožniť ich kariérny postup alebo slušnejší život. Druhá vec, aby žili viac reálny život. Telefóny a sociálne siete im častokrát viac škodia ako pomáhajú. Odporúčam, aby robili všetko s rozumom. Tiež nie je ideálne byť úplne mimo a fungovať ako pustovník, nemať kontakt s ničím. Treba nájsť vhodný balans. Sociálne siete sú ako oheň, dobrý sluha, ale zlý pán. Vedia často uškodiť, spôsobiť deťom mentálne problémy, často až smrť, preto treba by v tomto smere opatrný.
