Majetok za babku! Ako sa rodinná dovolenka zvrhla na exkurziu po tragických afganských osudoch
Autorka je redaktorkou českého Deníka N.
Tentoraz niečo osobnejšie, i keď s dodatkom: mená hrdinov v texte som zmenila, keďže sa dopúšťajú v danej krajine nelegálnych činov, hoci mravne a ľudsky opodstatnených a pochopiteľných. V ich osudoch sa zrkadlia aj moje skúsenosti zo spolužitia s početnou armádou príbuzných, ktorí sa nimi stali vďaka sobášu s cudzincom z Orientu.
Dovolenku som ako vždy naplánovala ja, lebo Orient plánovanie nepozná. Žije prítomnosťou a minulosťou. Budúcnosť je natoľko neistá, že nemá zmysel sa ňou mučiť.
Cesta na štyroch kolesách improvizovane obytného auta sa začala v Stredočeskom kraji, viedla cez Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Gruzínsko (priamy prechod z Turecka do Arménska stále nefunguje) do Jerevanu. Tam som mala v úmysle skombinovať oddych s novinárskym pokrytím volieb do ruskej Štátnej dumy, ktoré pripadli na 20. septembra.
Zostávalo prejsť tritisícpäťsto kilometrov, prekonať obrovské Turecko a potom si už len vychutnať arménsky koňak a rad na volebnú urnu pred ruskou ambasádou v Jerevane.
Lenže v Turecku žijú desaťtisíce Afgancov, väčšina z nich sa tam dostala pešo z Iránu, mimo akýchkoľvek hraničných kontrol. Tisíce z nich tento rok deportovali späť pod kuratelu Talibanu. Niektorí sa držia v Turecku zubami-nechtami, rovnako ako sa držia nádeje na cestu ďalej, do Európy. A mnohí sa o to, opäť nelegálne, pokúsia.
Nemali sme nekalý úmysel prevážať Afgancov do Stredočeského kraja. Bolo však našou povinnosťou navštíviť príbuzných, keď už sme im prechádzali pod oknami. Ibaže sme im nedali vedieť vopred.
Krátkou komunikáciou cez WhatsApp sme zistili, že na našej trase žijú najmenej tri blízke rodiny, ktoré ušli do Turecka v uplynulých rokoch.
Prvá časť nášho kmeňa žije v meste Sakarya, asi stopäťdesiat kilometrov východne za Istanbulom. On je inžinier, ona vie čítať a písať, majú dve deti, čo je nehorázne málo, ale na útek a usadenie v cudzích krajoch až-až.
Sú bohatí v Turecku, boli bohatí aj v Kábule. Majetok premenili na zlato a vycestovali. Vďaka tomu sa im podarilo legalizovať pobyt a ich nový byt by im závidel každý Európan so slabosťou pre orientálny vkus, vyznačujúci sa zlatými ozdobami na čomkoľvek, doplnkami z umelej hmoty a pestrými vzormi na kobercoch. Pán domu je z nášho príchodu nadšený, hoci sa o ňom dozvedel len s hodinovým predstihom. Ukazuje nám tri kúpeľne a štyri toalety – tri turecké, jednu európsku, štyri balkóny, niekoľko izieb pre hostí a kuchyňu sterilne žiariacu čistotou. Na jedenie sme napriek očakávanej hostine dostali melón.
Málo času na prípravu nikoho neospravedlňuje. Hosť sa môže zjaviť na prahu neohlásený, napriek tomu musí dostať plnohodnotné jedlo. Mimochodom, aj preto sú afganské ženy neustále doma, aby boli pripravené na každé prekvapenie.
V izbe pre hostí sme obradne dostali nápojový lístok a mohli sme si vybrať medzi vodou, kolou, kávou, kávou s mliekom a cappuccinom.
Presun z Afganistanu do Turecka si inžinier náležite zaplatil, takže nešli pešo cez kopce, ani ich nenatlačili do kufra auta, nákladného priestoru kamióna, do prepravky na dobytok či hydinu. Ale ďalej sa ísť nedalo. Európska únia nie je veľmi otvorená ani pre bohatých Afgancov.
Turci prižmúrili všetky oči a afganského inžiniera nechali žiť v Sakaryi. Môže tam podnikať a v miestnom stavebníctve sa mu náramne darí.
Prosperuje a opäť bohatne, do Istanbulu či Ankary sa však presťahovať nesmie. Ako nelegálny utečenec sa musí každú chvíľu hlásiť miestnym úradom a rešpektovať, že mu vybrali pre život túto lokalitu.
Mnohí iní, chudobnejší a menej vzdelaní, zostávajú vo východnom tureckom pohraničí. Ako rodina sesternice Narzije. Žijú v Sivase, takmer polmiliónovom meste v strednej Anatólii. Je ich osem, z Afganistanu išli veľkú časť cesty po vlastných a chytili ich hneď, ako vkročili na turecké územie.
