Rozdiel medzi Ficovými rečami
Nemecký minister zahraničia Johann Wadephul neprišiel do Bratislavy robiť premiérovi Robertovi Ficovi prednášku zo zahraničnej politiky. Prišiel mu pripomenúť niečo nepríjemnejšie – čo znamená byť spojencom. Hovorca nemeckého ministerstva už pred návštevou otvorene oznámil, že hovoriť sa bude o povinnostiach a zodpovednosti, ktoré Slovensku vyplývajú z členstva v Európskej únii a NATO. Najmä vo vzťahu k Rusku a podpore Ukrajiny.
Načasovanie nemohlo byť výrečnejšie. Robert Fico len pred niekoľkými dňami vyhlásil, že si neželá, aby Slovensko bolo súčasťou vojnového konfliktu „kvôli nejakému článku 5″. Neskôr hovoril o „falošnej solidarite”. A v televízii spochybnil, či by nám spojenci v prípade vojny vôbec prišli pomôcť. Vyvolal tak spor, ktorý nie je o slovíčka.
Článok 5 je predsa základným princípom NATO. Nehovorí, že každý spojenec musí pri každom útoku automaticky poslať vojakov. Hovorí však, že ozbrojený útok na jedného spojenca sa považuje za útok proti všetkým a každý mu musí pomôcť spôsobom, ktorý považuje za potrebný.
Ak predseda vlády malej krajiny odkázanej na kolektívnu obranu verejne pochybuje o solidarite spojencov a zároveň spochybňuje našu solidaritu k nim, oslabuje presne tú dôveru, na ktorej stojí aj bezpečnosť Slovenskej republiky.
Wadephul mu odpovedal bez toho, aby potreboval vysloviť jeho meno. „Najväčšie ohrozenie slobody nášho kontinentu prichádza z Moskvy. Najväčším nebezpečenstvom pre Európu je Putinov bojovný imperializmus,” povedal v Bratislave. Spochybňovať tieto fakty je podľa neho nielen nesolidárne, ale aj nezodpovedné. A upozornil, že spochybňovanie odstrašujúcej schopnosti NATO vystavuje riziku všetkých spojencov. Presnejšiu odpoveď Ficovi si možno ťažko predstaviť.
Kto vlastne nechce mier
Nemecký minister zároveň narušil ďalší pilier mierovej rétoriky slovenského premiéra, ktorý tvrdí, že zlyhala západná stratégia „zničiť Rusko cez vojnu na Ukrajine”, že niektorí západní politici chcú vyvolať konflikt NATO s Ruskom a že vojna na Ukrajine „nie je našou slovenskou vojnou”.
Nemeckú vládu totiž ťažko možno obviniť, že odmieta hovoriť s Rusmi. Wadephul iba tri dni pred návštevou Bratislavy rokoval v New Yorku s ruským ministrom Sergejom Lavrovom. Bolo to ich prvé bilaterálne rokovanie od začiatku ruskej invázie v roku 2022.
Wadephul po ňom povedal, že aj s protivníkmi treba hovoriť, ale tiež, že Rusko neprejavilo konštruktívnu vyjednávaciu vôľu. Moskve ponúkol cestu k deeskalácii, pozitívnu odpoveď však nedostal. Keď sa Lavrov po rozhovore vysmieval, že sa od nemeckého ministra nedozvedel nič nové, Wadephul mu odpovedal, že tak reaguje ten, kto nemá argumenty. A dodal, že Rusko nedokáže svetu vysvetliť, prečo vo vojne pokračuje. „Je nezmyselná a stojí tisíce životov.”
Nemecká vláda teda nestavia svoju politiku na predstave, že s Moskvou sa nemá hovoriť. Berlín z priameho dialógu vyvodzuje, že Moskva zatiaľ neprejavuje ochotu k takému mieru, ktorý by ukončil jej agresiu. Fico počas svojich opakovaných stretnutí s prezidentom Putinom nenašiel odvahu povedať mu, že má vojnu zastaviť a zasadnúť za rokovací stôl.
Blanár podpísal viac a iné, než čo Fico hovorí
Potom prišla najzaujímavejšia časť Wadephulovej návštevy – to, čo podpísal Ficov minister Juraj Blanár. V slovensko-nemeckom vyhlásení sa slovenská vláda prihlásila k ďalšiemu zvyšovaniu tlaku na Rusko vrátane sankcií, k podpore Ukrajiny, energetickej diverzifikácii a posilňovaniu európskej a transatlantickej bezpečnosti. Dokument podľa ministerstva vznikol ako oficiálny rámec na pokračovanie prehĺbeného slovensko-nemeckého dialógu.
Na tomto podpise sa ukazuje najväčší problém Ficovej „suverénnej zahraničnej politiky na všetky štyri svetové strany”. Pred domácimi voličmi sa vedú reči o „nejakom článku 5″, „falošnej solidarite”, „vojnových štváčoch” a „jastraboch” a Západe, ktorý hľadá konflikt. Pri rokovaní s jedným z najdôležitejších spojencov vidíme podpis pod politiku tlaku na Rusko, podporu Ukrajiny a posilňovanie NATO.
