Maršal Konev a slovenské umenie držať chrbát
Praha sochu maršala Koneva, zabalenú do debny, definitívne pred pár rokmi zamkla do depozitára, a my, s povestnou slovenskou veľkorysosťou, ktorá pôsobí ako neschopnosť rozlišovať, sme mu sochu postavili.
V Kružlovej sa teda dočkali pamätníka Koneva odliateho z epoxidu. Plachtu z neho sťahovali krotitelia dejín, minister pôdohospodárstva Richard Takáč a europoslanec Ľuboš Blaha a ruský veľvyslanec Sergej Andrejev.
Je v tom niečo ignorantské, akoby sme chceli celému svetu dokázať, že naša pamäť nemá hĺbku, ale len šírku, do ktorej sa zmestí akákoľvek verzia minulosti. Pán premiér Robert Fico sochu osobne prisľúbil Vladimírovi Putinovi, keď spolu v Moskve rozjímali o svetovom mieri.
Ako Fico sľúbil sochu
Človek si zájde na návštevu do sveta, podľahne čaru kobercov a odrazu sľúbi hostiteľovi kus vlastného námestia. Sám premiér na odhalenie pre náhlu diplomatickú virózu neprišiel.
Maršal Konev, hrdina z učebníc, ktorý nás oslobodzoval, no zabudol, že oslobodenie neznamená doživotný podnájom, muž, ktorý najskôr hnal Nemcov z Berlína a neskôr, v päťdesiatom šiestom, potláčal maďarskú túžbu po slobode, chlapík s hruďou plnou metálov, čo v roku 1968 obzeral pražské ulice, aby pripravil terén pre tanky.
Najväčším nešťastím je slovenská mentálna nesvojprávnosť a potreba klaňať sa modlám preto, aby sme nemuseli niesť zodpovednosť za prítomnosť.
Mentálna nesvojprávnosť
S radosťou vyťahujeme starých strašiakov, oprášime im výložky a staviame ich na piedestál v naivnej viere, že niečo vyriešime alebo ospravedlníme svoju neschopnosť žiť slobodne. To nás donútila oslavovať človeka, ktorý pre väčšinu Európy symbolizuje totalitné jarmo.
Keď bolo treba v roku 1956 potlačiť maďarské povstanie, bol tam, aj keď sa stavala tá najabsurdnejšia stena v dejinách moderného sveta, Berlínsky múr, držal v ruke murársku lyžicu sovietskej moci. V roku 1968 Konev osobne viedol spravodajskú misiu, ktorá mala zmapovať terén predtým, než nás jeho nástupcovia prišli oslobodiť pred nami samými.
Bonus k funkciám
Minister pôdohospodárstva poďakoval všetkým zúčastneným, pričom si neodpustil povzdych nad skazenou Európou, kde sa pamätníky ničia, zatiaľ čo my staré poriadky cementujeme. Podľa neho je stavanie sôch bronzových chlapov v čižmách, ktorí položili život za našu slobodu, v poriadku, pričom maršalovi Konevovi, ktorý zomrel pokojne v moskovskej posteli, to hrdinské padnutie v boji pripísal ako bonus k funkciám.
Potom nasledoval rétorický klenot: „Nemôžeme predsa spájať to, čo sa deje teraz v dnešnej dobe, s tým, čo sa dialo pred viac ako osemdesiatimi rokmi,“ vyhlásil minister. Postavíme sochu, aby sme demonštrovali dnešné postoje, a jedným dychom zapcháme hubu minulosti.
Maršal dostal sochu a tí ostatní, bezmenní duchovia, dostali aspoň česť robiť mu na tom podstavci čosi ako křoví.
A čo Ukrajinci?
Oslavovať maršala uprostred vojny, ktorá je hneď za dverami a ktorá používa úplne rovnakú rétoriku o bratskej pomoci a denacifikácii, je hluchota k plaču obetí, hluchota k vlastnej minulosti. Sme len komparzom v hre, ktorej pravidlá sa znova píšu v Moskve.
Socha nestojí ani nevyzerá ako pomník vďaky, ale ako dôkaz toho, že sme sa z tých dejín, čo stále prekrúcame a ohýbame, nenaučili vôbec nič, možno ako držať chrbát, keď okolo cvála maršalov kôň.
Socha je oveľa nebezpečnejšia, ako sa zdá, mení vás na niekoho, kým ste vlastne nikdy nechceli byť.
