Slovinský vizionár vytvoril z Pražského hradu chrám demokracie
Keď v októbri 1918 vznikla Československá republika, nová demokracia stála pred nečakanou symbolickou výzvou. Mala obrovské spoločenské nadšenie a charizmatického prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, no jeho sídlo – Pražský hrad – sa nachádzalo v neutěšenom stave.
Po posledných desaťročiach habsburskej vlády pôsobilo voľakedajšie mocenské centrum českých panovníkov zanedbane a opustene. Masaryk dokonca váhal, či si nemá dať vybudovať inú, modernú rezidenciu. Nakoniec sa rozhodol rešpektovať dlhú tradíciu sídla hlavy štátu a na Hrade zostať. Hľadal architekta, ktorý by z pôvodne stredovekého areálu vytvoril sídlo modernej demokratickej republiky.
Našiel ho v rešpektovanom Slovincovi Josipovi Plečnikovi (1872 – 1957), ktorý bol už v tom čase považovaný za jedného z najvýznamnejších slovanských architektov. Jeho koncept sa opieral o hlbokú symboliku a pretváranie antických motívov, čím sa jeho tvorba stala jedným z vrcholov prúdu nazývaného moderný klasicizmus.
Plečnik veril, že architektúra musí mať hlboký politický a duchovný rozmer – Hrad nemal občanov ohromovať mocou, ale pozývať ich dnu. V rovnakom období sa v Československu presadzoval funkcionalizmus, ktorý rozvíjala mladšia generácia tvorcov. Hoci sa Plečnik voči tomuto smeru vyhraňoval, pre tvorcov českého funkcionalizmu zostával nespochybniteľnou autoritou pre svoju morálnu integritu, precíznosť a zvládnutie remesla.
Pozorný návštevník Pražského hradu pri hľadaní Plečnikových zásahov nenatrafí na násilné novotvary. Sila jeho práce spočíva v skrytom detaile, čistote materiálu a rešpekte k vrstvám minulosti.
Josip Plečnik sa narodil v roku 1872 v robotníckej štvrti Ľubľany. Jeho otec bol stolár, ktorý od syna očakával prebratie rodinného remesla. Táto skúsenosť s drevom, dlátami a fyzickou prácou zanechala v Plečnikovi úctu k remeselnej dokonalosti a materiálu. V školských laviciach ľubľanského gymnázia sa trápil, ožil až na priemyselnej škole v Grazi, kde rozvíjal kresliarsky talent. Odtiaľ smeroval do Viedne.
Vo Viedni sa dostal do ateliéru Otta Wagnera, otca stredoeurópskej modernej architektúry. Wagner rozpoznal mladíkov talent. Plečnik uňho získal základy modernizmu, no ako hlboko veriaci katolík hľadal v architektúre duchovný rozmer a prepojenie s antickými koreňmi európskej civilizácie. Rozhodujúci vplyv mala študijná cesta po Taliansku a Francúzsku. Fascinovaný rímskou architektúrou, etruským umením a stredomorskými záhradami si sformuloval vlastný štýl.
Napriek vnútornému rozporu s Viedňou v meste zanechal prelomové diela. Zacherlov palác (1903 – 1905) je považovaný za jednu z prvých moderných obchodných a obytných budov v Európe. Kostol svätého Ducha (1910 – 1913) v štvrti Ottakring bol jedným z prvých, kde radikálne pracoval s monolitickým železobetónom.
Hoci sa vo Viedni etabloval, v roku 1911 sa ocitol na rázcestí. Po odchode Otta Wagnera do dôchodku bol Plečnik kandidátom na jeho profesorské miesto, no jeho vymenovanie zablokoval arcivojvoda František Ferdinand d’Este. Sklamaný prijal ponuku českého priateľa Jana Kotěru a v Prahe získal miesto profesora na UMPRUM.
Nasledujúcich takmer desať rokov prežil v Prahe v ústraní. Žil asketicky, bez rodiny, oddaný študentom a prednáškam. Vychoval generáciu českých architektov.
Vznik Československa v októbri 1918 zastihol Plečnika uprostred pedagogickej práce. Nová politická realita a Masarykove humanistické ideály v ňom prebudili tvorivé nadšenie. Keď v roku 1919 prebehla neúspešná súťaž na rekonštrukciu južných hradných záhrad, bol oslovený Plečnik. Prezident jeho prácu otestoval pri úprave interiérov a zámockého parku v Lánoch. Architektov výkon urobil na prezidenta veľký dojem.
Na jeseň roku 1920 dostal Plečnik prvú ponuku na prestavbu celého hradného areálu. Sprvu váhal, pretože plánoval návrat do Slovinska a obával sa politických intríg. Nasledovalo presviedčanie zo strany Masaryka a jeho dcéry Alice. Plečnik napokon podľahol a v novembri 1920 bol oficiálne menovaný za architekta Pražského hradu.
Prechádzka hradným areálom je príležitosťou kráčať po stopách tohto tvorcu. Exkurziu je najlepšie začať pri hlavnom vstupe z Hradčanského námestia na prvom, tzv. čestnom nádvorí. Plečnik navrhol jeho dláždenú podobu, no dominantou sa stali dva mohutné vlajkové stožiare. Vyhotovené boli z kmeňov storočných moravských smrekovcov, opracovaných do kónického tvaru a napustených olejom. Stožiare sú ukotvené v bronzových pätkách na žulových podstavcoch a ukončené bronzovými ihlami.
