Historik Baka: Golian nebol s Husákom blízky priateľ, ako to vykresľuje nový film
V kinách je hraný film o veliteľovi Slovenského národného povstania Jánovi Golianovi a jeho meno sa odrazu všade skloňuje. Doteraz sa o ňom mlčalo a nadlho vypadol z našej histórie. Osem desaťročí po Povstaní zisťujeme, aký bol skutočný povstalecký generál, čo v novom filme odráža historickú realitu a čo sa od nej odlišuje.
Podľa historika Igora Baku z Vojenského historického ústavu sa Golian zapojil do odboja samostatne a z vlastných pohnútok, mimo procesov, ktoré prebiehali v komunistickom a občianskom odboji. Rozhodne na to nepotreboval komunistického lídra a budúceho normalizačného prezidenta Gustáva Husáka, ako to predkladá nový film.
„Blízkymi priateľmi určite neboli. Komunisti mali voči Golianovi viacero výhrad, skrátka, nebol taký, ako si to komunisti predstavovali,“ hovorí.
Ako sa mohlo stať, že Golian tak vypadol z vedomia spoločnosti?
Ešte krátko po druhej svetovej vojne si spoločnosť obidvoch veliteľov povstaleckej armády, generálov Jána Goliana aj Rudolfa Viesta, adekvátne pripomínala. Bola im odhalená pamätná tabuľa, in memoriam boli povýšení. Trvalo to do roku 1948, zmena sa udiala po nástupe komunistov k moci. Komunisti domáci občiansko-demokratický odboj, takisto ako odboj na Západe, začali marginalizovať, znevažovať, diskreditovať.
Goliana aj Viesta komunisti už v 50. rokoch 20. storočia pranierovali za protiľudové či protisovietske postoje, kritizovali ako buržoáznych dôstojníkov a obviňovali zo zlyhania Povstania. V období odmäku v druhej polovici 60. rokov sa však ich obraz prehodnocoval, v roku 1969 dokonca Goliana opäť povýšili na generálplukovníka in memoriam. Počas normalizácie boli títo historici perzekvovaní, nastal čiastočný návrat k situácii z 50. rokov.
Po páde komunizmu sa Golian nestal súčasťou verejnej pamäti
Po páde režimu v roku 1989 sa mohlo slobodne bádať. Opäť sa však prejavili opačné tendencie, mám na mysli „ľudácky“ pohľad na Povstanie. Aj samotní politici mali na začiatku 90. rokov problém vyrovnať sa s Povstaním, riešilo sa, či 29. august bude vôbec štátnym sviatkom. Spoločnosť sa s tým však vyrovnala a vidíme, že Povstanie je dnes naprieč takmer celým politickým spektrom vnímané veľmi pozitívne.
Úloha armády bola kľúčová
Komunistický výklad už v historiografii odboja a SNP nie je relevantný. Bez armády by ťažko vypuklo aj pokračovalo Povstanie v podobe, v akej ho poznáme. Reflektoval to už samotný vojenský plán Povstania, ktorý pripravilo Vojenské ústredie na čele s Golianom.
Pri vypuknutí Povstania mala povstalecká armáda približne 18-tisíc vojakov, potom prebehli dve mobilizácie, po ktorých mala 60-tisíc vojakov. Partizánov bolo niekoľkonásobne menej, hovoríme asi o 12-tisíc ľuďoch na povstaleckom území a asi 5500 v tyle nepriateľa. Partizáni síce plnili takisto veľmi dôležité úlohy, ale rozhodujúcou zložkou bola armáda.
Golian vstúpil do odboja z vlastných pohnútok
Prejavy odboja v slovenskej armáde nachádzame už od roku 1939. Jej príslušníci napríklad pomáhali s útekmi do exilu, máme spomienkové záznamy, že aj Golian sa podieľal na pomoci utečencom. Už od roku 1941 sa na východnom fronte objavovali dezercie, kľúčový bol rok 1943, keď už bolo jasné, že oslobodzovanie slovenského územia príde z východu.
Golian sa pohyboval v skupine dôstojníkov, ktorí vnímali kriticky smerovanie štátu. Na jej čele boli okrem neho vtedy tiež podplukovníci Mirko Vesel, Dezider Kišš-Kalina a Mikuláš Ferjenčík. Viac informácií máme následne o formovaní Vojenského ústredia na jar 1944, čo bola ilegálna odbojová vojenská organizácia na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. Golian bol jej veliteľom, do Banskej Bystrice ho prevelili v januári 1944 z Trenčína a práve toto prevelenie bolo dôležité pre prípravu budúceho Povstania.
V roku 1943 silnie odboj aj priamo v armáde. Zvlášť iniciatívna bola práve spomínaná skupina okolo štyroch menovaných podplukovníkov. Oni si uvedomovali, že vytvoriť jednotnú odbojovú organizáciu v armáde je základný predpoklad pre budúce ozbrojené povstanie.
