Príbeh jednej hry pre modré oči
Hamrštíl uprostred vinohradov nebol len obyčajným miestom na mape. Bol to stav vedomia, miesto, ktoré voňalo včelími plástami, vínom a trochu aj pušným prachom dlhých debát.
Do tohto prostredia vstúpil Ľubomír Feldek. Ako malé dievča som možno stála uprostred izby, keď vstúpil do dverí. Na prvé stretnutie si nepamätám, no viem, že nikdy nepôsobil ako návšteva. Bol ako chodiaci orloj, z ktorého namiesto apoštolov vyskakovali rýmy, básničky a slovné hračky.
Priniesol mi vtedy legendárnu knižku Hra pre Tvoje modré oči. Sotva opustila tlačiarenský lis, vystrnadili ju z pultov kníhkupectiev. Stala som sa majiteľkou vzácnosti, no to najcennejšie bolo venovanie atramentovým perom na prvej strane: „Verone, aby neuctievala len svojho otca.“
Dnes tú vetu vnímam ako feldekovskú výzvu k tancu na lane nad priepasťou otcovskej autority. Môj otec Vincent Šikula bol monolit z tohto kraja a hudby, no Feldek do nášho domu vždy vniesol kúzlo moderného polyfónneho sveta. Od toho dňa som sa stala jeho čitateľkou a prečítala som všetko.
Jeho román Van Stiphout som na strednej škole nosila so sebou ako amulet. Prenášala som ho s úzkostlivou nehou, akou mačka prenáša svoje slepé mladé. Dodnes z neho viem recitovať celé pasáže.
Ľubomír Feldek nie je len básnikom slovenskej zeme. Bol čosi ako seizmograf svetovej avantgardy. Keď prekladal Nezvala, neprepínal len jazykové kódy z češtiny do slovenčiny. Uskutočňoval alchymistickú transmutáciu, a to sa mu podarilo takmer pri všetkých prekladoch.
Potom je tu Robert Desnos, parížsky surrealista, ktorého nacisti umučili v Terezíne. Jeho Spevobáje a spevokvety si našli vďaka Feldekovi cestu aj k slovenským čitateľom. Svetová poézia tiekla cez Feldekove pero priamo do našich slovenských žíl.
Prišiel do Modry do hamrštílu a ten sa stal predmestím Paríža. Stretnutia pod modranskou viechou boli rodinnými stretnutiami, kde rým nebol klietka, ale trampolína, čo ťa vystrelila do absolútnej slobody.
Keď som mala šestnásť rokov, prišiel k nám do Modry len na skok. Pre čosi som sa durdila a umývala riad. Čistiacim prostriedkom s názvom Myčka. Feldek vzal pero, prepísal ním písmeno M na P a vrátil mi ho: Skús týmto, pôjde ti to ľahšie. Dlho sme do tej škatule presýpali čistiaci prostriedok a zabávali návštevy.
Pracujem v knižnici, ideálnom prostredí pre spisovateľa. Robím na detskom oddelení, lebo deti ešte nestihli ochorieť na dospelosť. Rada beriem do rúk Feldekove knižky. Používam ich ako čarovné prútiky – na Feldekových textoch deťom ukazujem, že poézia môže byť sranda, čo je to rým, zavše ozvena, zavše srdca.
Raz som Ľubka pozvala k nám, medzi deti. To, čo som videla, nebola prednáška. Sedela som v kúte, celá dojatá a užasnutá. Ľubomír Feldek je geniálny pedagóg, mág, ktorý vie sňať z poézie nánosy nudy a strachu. Hral sa s nimi, akoby sám bol dieťaťom, no s múdrosťou starého šamana. Ľubo vie, že dieťa netreba poúčať, že ho treba infikovať úžasom.
Najveselšie stretnutia, aké som kedy zažila, sa spájajú s neopakovateľnou konšteláciou Olinka Feldeková, Ľubo Feldek aj Ľubo Dobrovoda. To bol literárny a ľudský ohňostroj, pri ktorom sa dalo zohrievať. Dobrovodov rozprávačský talent sa dokonale prelínal s Feldekovou intelektuálnou hravosťou.
Preto som už od detstva mala rada, keď náš tato prišiel domov, vyzul si túlavé topánky a rozhovoril sa o tom, čo je nové u Feldekovcov. Keď Feldekovci prišli k nám, z auta sa vyvalila hlučná, energická rodina, plná hlasov a smiechu.
Do tejto konštelácie patril aj Rudo Sloboda. Feldeka som mala rada aj ako literárnu postavu v Slobodových knihách. Trojica – Šikula, Feldek, Sloboda – pre mňa tvorila triumvirát slovenskej literatúry. Keď tatko Vinco zomrel, vzala som telefón a prvému to oznámila Ľubovi Feldekovi.
Tento príbeh by nebol úplný, ak by som nespomenula môjho svokra, Jozefa Mihalkoviča. Jozef bol básnikom iného razenia. Kým Feldek vždy bol gejzírom hravosti a divadelnosti, Mihalkovič bol tichom, v ktorom sa vážilo každé slovo na lekárnických váhach.
Môj svokor napísal v jednom z textov vetu, ktorá mi dodnes znie v ušiach: že by nám Slovákom bolo treba viac takých Feldekov. Je to hlboké uznanie feldekovskej nevyhnutnosti. V dnešnom svete, ktorý zhrubol a zmechanizoval sa, nám chýba feldekovský element, schopnosť urobiť zo života hru.
Keď sa dnes v knižnici pozerám na malé dievčatá a chlapcov, ako s otvorenými ústami počúvajú Feldekove verše, viem, že tá Hra, ktorú mi kedysi priniesol do hamrštílu, sa nikdy neskončí. Pokračuje ďalej cez generácie ako štafeta svetla.
Ľubo, k deväťdesiatim narodeninám Ti neželám len zdravie a pokoj, ale to, čím si Ty sám celý život obdarovával nás: permanentný úžas zo sveta.
