Útok na Zámockej bude navždy súčasťou môjho príbehu, hovorí Roman Samotný
Začiatok októbra je pre Romana Samotného vždy zvláštnym obdobím. „Je to smutný čas, keď to na mňa celé doľahne,“ hovorí niekdajší majiteľ podniku Tepláreň. Štyri roky po teroristickom útoku na Zámockej, pri ktorom zomreli Juraj Vankulič a Matúš Horváth a Radka Trokšiarová bola zranená, sa Samotný vracia k tomu, čo sa stalo, aj k tomu, kam sa odvtedy posunula spoločnosť a on sám.
Aj po štyroch rokoch sa mu spomienky na bar stále spájajú s útokom. Postupne sa mu však vracajú aj iné obrazy – napríklad ako sa v ľahkej a hravej atmosfére sedávalo na lavičke pred podnikom. „Chce to však ešte čas, aby som vnímal viac pekných vecí spojených s Teplárňou,“ hovorí.
Ako sa cíti v období výročia útoku
V tomto kontexte by som si prial, aby som si mohol povedať: dobre, máme manželstvá pre všetkých, dôstojné podmienky na tranzíciu pre transrodových ľudí a politici nešíria klamstvá a dezinformácie. Vždy je pre mňa smutné skonštatovať, že sa situácia zhoršila, radikalizácia časti spoločnosti rastie a vidíme, aké to má dôsledky aj na školách.
Cítim akúsi kombináciu smútku a trochu aj sklamania z toho, kam vývoj na politickej úrovni smeroval.
Tesne po útoku vo mne žila nádej, keď aspoň časť politikov, ktorí šírili najväčšie nenávistné prejavy voči LGBTI+ ľuďom, zostala chvíľu ticho. Potom sa to však rozbehlo a s nástupom Ficovej vlády nastala oveľa horšia situácia. Dnes vidíme, že hlavným zdrojom dezinformácií o LGBTI+ ľuďoch sú mnohí predstavitelia vlády na čele s premiérom.
Je to obrovská tragédia krajiny, ale aj jeho osobná. Ani po atentáte nebol schopný priniesť do spoločnosti viac porozumenia a zmieru či pracovať na znížení radikalizácie. Naopak, aktívne prispieva k tomu, že spoločnosť je hlboko rozdelená.
Po útoku sme riešili veľkú iniciatívu Ide nám o život a snažili sme sa vytvárať bezpečné miesta pre LGBTI+ ľudí na pracoviskách, v školách a v rôznych prevádzkach. Takých miest a ľudí, ktorí sa snažia scitlivovať spoločnosť, výrazne pribudlo. Spoločnosť sa postupne mení a začína byť akceptujúca. Dúfam, že sa to jedného dňa prejaví aj na výsledkoch volieb.
Ako sa vyrovnával s útokom
Prejsť touto cestou a pochopiť, kde sa v tom nachádzam ja sám, bolo náročné. Moja prvá reakcia na útok bola obrovské vypätie síl a hyperaktivita. Snažil som sa zabrániť podobným útokom a prispieť k tomu, aby sa LGBTI+ ľuďom na Slovensku žilo lepšie. Bola to snaha ochrániť životy ľudí, ktorých mám rád, a aj môj vlastný. Stálo ma to veľmi veľa úsilia.
Počas tej cesty som si v istom momente, keď som trošku spomalil, uvedomil, že táto hyperaktivita je aj autodeštruktívna. Boli momenty, keď som sa musel viac pozrieť do svojho vnútra, stíšiť sa a vyrovnať sa so všetkými pocitmi: s obrovským smútkom, so strachom o život, so zúfalstvom aj s pocitom nespravodlivosti. Skúsil som si to v sebe uchopiť a nájsť tempo, ktoré je udržateľné a rešpektujúce k tomu, čo prežívam.
A to aj tento rok, keď som premýšľal, ako si pripomenúť útok. Po štyroch rokoch som cítil, že potrebujem oveľa viac ticha a možnosť stiahnuť sa a uvažovať o tom v súkromí. Preto tento rok v rámci iniciatívy Inakosť pôjdeme len položiť kvety k pamätnej tabuli na Zámockej a za Tepláreň chystám diskusiu o tom, kde nájsť silu v ťažkých chvíľach. Necítil som sa na to ísť do väčších podujatí.
Prvé chvíle po útoku
Do veľkej miery mi to došlo hneď. V prvom momente, keď mi policajti povedali, čo sa stalo, a keď som uvidel telá Matúša a Juraja, pochopil som, že je to realita a odteraz bude všetko inak.
Skutočne hlboké pochopenie toho celého však chvíľu trvalo. Bolo veľa momentov, keď som sa pýtal, či sa mi to nesníva, či je to naozaj. Tá situácia bola tak mimo všetkého, čo som si dokázal predstaviť, že som to nevedel zasadiť do svojho životného príbehu. Hlboké pochopenie a precítenie toho, aké to bolo život ohrozujúce a akú bezmocnosť som zažil, prišlo až po asi trištvrte roku.
Vtedy som spomalil. Mal som priestor počúvať veci, ktoré boli hlbšie. Je to prirodzené – človek nie je vždy pripravený pozrieť sa tomu v danom momente do tváre a každý potrebujeme čas, kým nájde silu pozrieť sa na to v celej pravde.
Ten strach bol jednou z najväčších vecí, s ktorou som sa musel vyrovnať a naučiť sa s ňou fungovať. Bol na mieste, pretože išlo o reálne ohrozenie života. Keď som odchádzal zo Zámockej, ešte sa nevedelo, kde sa terorista pohybuje a čo bolo jeho cieľom. Hrozba bola veľmi prítomná. Rovnako sa nevedelo, do akej miery bol sám alebo či bol prepojený s ďalšími ľuďmi.
Zároveň som cítil prevládajúci pocit zodpovednosti – že to nemôžem nechať tak a musím reagovať. Pri každom verejnom vystúpení či medializácii som si však uvedomoval, že sa vystavujem riziku. Do istej miery to cítim dodnes pri podujatiach, ktoré organizujem. Stále je tam nejaké riziko, no snažím sa robiť všetko pre to, aby som problémom predchádzal – napríklad som neustále v kontakte s políciou.
