Najväčšiu moc nad vami má často úradník, nie politik
Francúzsky filozof Michel Foucault, ktorý by sa práve v týchto dňoch dožil 100 rokov, zanechal výraznú stopu v dejinách myslenia novým prístupom k moci. Jeho kniha Dozerať a trestať ponúka odlišný pohľad na človeka, jeho identitu, poznanie, jazyk, slobodu a pravdu.
Väčšina historických aj mnohé zo súčasných koncepcií moci vychádzajú z abstraktných definícií, zo stanovenia jej podstaty, z hľadania jej prirodzených základov alebo psychologických motívov. Foucault dospel k presvedčeniu, že neexistuje žiadna moc ako abstraktná, izolovaná substancia.
K moci pristupoval konkrétne a charakterizoval ju ako mocenské vzťahy, ktoré sa uplatňujú na všetkých úrovniach spoločnosti a jednotlivého človeka bez vopred predurčenej hierarchie. Zvláštnu pozornosť venoval malým, často nenápadným formám moci, ktoré sú v priamom kontakte s bezprostredným bytím človeka – s jeho telesnosťou a myslením. Sú to napríklad mocenské vzťahy na pracoviskách, úradoch, školách, v nemocniciach, na súdoch alebo vo väzniciach.
Mocenské vzťahy prenikajú do hĺbky celej spoločnosti a usadzujú sa v každej jej časti. Foucaulta zaujíma, ako moc preniká do najintímnejších sfér každodenného myslenia a bytia ľudí a ako sa ľudia podieľajú na ich utváraní, upevňovaní a rozširovaní.
Vychádza z často prehliadanej skutočnosti, že radový občan iba zriedka prichádza do priameho styku s mocou na vyšších stupňoch hierarchie. Takmer každodenne sa však stretáva s mocou na nižších poschodiach – ako občan na úradoch, pracujúci v zamestnaní, žiak či študent v škole, pacient v nemocnici. Tá má pre každého oveľa závažnejší a niekedy i nebezpečnejší dosah než vzdialená štátna politika či mocenské hry politických elít.
Ak si mnohí myslia, že čím vyššie stojí moc, tým je automaticky silnejšia, Foucault tvrdí, že to nemusí byť vždy pravda. Najväčšiu moc nad nami v konkrétnej situácii môže mať radový úradník, policajt, lekár alebo zdravotná sestra, ktorá môže byť takmer absolútna.
Foucault si uvedomoval, že dôraz na každodennosť môže dávať falošný obraz o tom, čo je normálne. Čo je normálne pre mnohých, nemusí byť normálne pre každého jednotlivca. Preto sa snažil v spojitosti s každodennosťou špecifikovať i každú formu a prejav moci. Všetky formy moci spája ich schopnosť zásadným spôsobom určovať správanie ľudí a nútiť ich konať tak, ako by bez mocenského pôsobenia nekonali.
Takýto nátlak je v modernej spoločnosti spravidla nenásilný. Viac než moc ako sila tu vládne moc normy – etických, právnych, náboženských, vedeckých pravidiel, ktoré sa presadzujú prostredníctvom zvykov, zákonov, rituálov, verejnej mienky. Normy nám predpisujú a často si aj vynucujú, čo smieme či nesmieme robiť, ako máme či nemáme myslieť alebo hovoriť. Kto sa im nepodvolí, je zvyčajne trestaný odmietnutím, ignorovaním a v krajných prípadoch vylúčením zo spoločnosti.
Foucault na viacerých historických príkladoch dokazuje, že mocenské normy nielen niečo prikazujú alebo zakazujú, ale tiež produkujú, tvoria spoločensky užitočného jednotlivca – raz poslušného, inokedy aktívneho a tvorivého. Moc je teda produktívna, ba do takej miery, že paradoxne produkuje i zdroje a sily odporu, revolty proti nej. Vďaka tomu sa podpisuje tiež na charaktere tohto odporu. Ak je moc mäkšia, i odpor voči nej býva spravidla miernejší. Ak je však moc príliš nevyberavá, násilná, takisto odpor býva zvyčajne tvrdý, nezmieriteľný.
