Vymenovanie Šimkovičovej za vicepremiérku vyvolalo vlnu kritiky
Vymenovanie Martiny Šimkovičovej za podpredsedníčku vlády vyvolalo ostrú kritiku. Podľa komentátorky nejde len o politický ťah, ale o vyvrcholenie morálneho a estetického kolapsu, ktorý sprevádza dešpekt voči slovenskej kultúre, inteligencii a elementárnej ľudskej súdnosti.
Premiér Robert Fico týmto gestom podľa kritiky neprejavil len cynizmus, ale aj aroganciu voči slovenskej kultúrnej obci. Dosadenie ženy, ktorá za necelé tri roky dokázala polarizovať a paralyzovať slovenskú kultúru, do pozície podpredsedníčky vlády označila autorka za politickú provokáciu a znak straty zábran tých, ktorí držia moc.
Šimkovičová podľa textu zaviedla čistky v kultúrnych organizáciách a personálne ich rozvrátila. Kritika spomína rozvrat RTVS, čistky v Slovenskom národnom divadle a Slovenskej národnej galérii, ktoré sa podľa autorky udiali bez významných odborných argumentov. Namiesto práce mala šíriť konšpirácie a prejavy, ktoré v kultúrnom svete vyvolávajú zdesenie a medzinárodnú hanbu.
Za najväčšiu tragédiu autorka nepovažuje samotnú nominantku, ale premiéra, ktorý ju do funkcie navrhol. Podľa nej ide o odkaz verejnosti, že kritériom úspechu v tejto krajine nie je vzdelanie, rozhľad, morálka či práca, ale lojalita a ochota slúžiť deštruktívnej agende.
Text ďalej upozorňuje, že vicepremiérkou sa stáva osoba, ktorá podľa autorky nedokáže reprezentovať ani svoj vlastný rezort bez škandálu alebo posmechu. Kladie otázku, aké strategické rozhodnutia bude manažovať človek, ktorého hlavnou agendou je boj proti fiktívnym progresivistickým bubákom a písanie statusov na sociálnych sieťach v štýle konšpiračných webov.
Podľa komentára Slovensko prešlo rôznymi bizarnosťami, no nominácia Šimkovičovej za podpredsedníčku vlády prekračuje všetky červené čiary. Po mesiacoch chaosu by sa dalo čakať, že sa premiér pokúsi situáciu aspoň navonok upokojiť. Namiesto toho prichádza odmena za nekompetentnosť, diletantizmus a systematické ničenie všetkého, čo malo punc profesionality a kontinuity.
Krok je podľa autorky vedomou degradáciou štátnych funkcií na úroveň frašky. Slovensko sa mení na krajinu, kde sa nekompetentnosť netrestá, ale oslavuje a povyšuje. Historickú zodpovednosť podľa textu nesie každý poslanec a minister, ktorý pred týmto vývojom sklonil hlavu.
V závere autorka kritizuje aj debatu o budúcich koalíciách, ktorú považuje v tejto chvíli za zvrátenú a scestnú. Ak má krajina premiéra, ktorý podľa nej klame a podvádza vlastnú krajinu, jediným legitímnym cieľom by malo byť jeho okamžité odvolanie. Keby podľa nej na ministerské kreslá zasadlo prvých päť náhodných ľudí z autobusovej zastávky, krajina by urobila hrdinský čin, pretože tí by v sebe našli viac cti, svedomia a úcty k vlastnému národu než súčasná politická reprezentácia.
