Prečo sú domy na ostrove Curaçao farebné? Guvernéra vraj trápil bizarný problém
Curaçao leží neďaleko Venezuely a spolu s Arubou a Bonaire tvorí trojicu ostrovov holandského Karibiku, známych pod skratkou ABC. Hoci je autonómnou krajinou v rámci Holandského kráľovstva, má vlastnú vládu, jazyk aj osobitú kultúru, na ktorej sa podpísali stáročia stretávania európskych, afrických a latinskoamerických vplyvov.
Pri príchode do hlavného mesta Willemstad vás môže na chvíľu zmiasť pohľad na nábrežie. Úzke vysoké domy so zdobenými štítmi a šikmými strechami vyzerajú, akoby ich niekto preniesol z holandského mesta. Ich fasády však žiaria žltou, ružovou, modrou či zelenou farbou a namiesto európskych kanálov sa pred nimi rozprestiera karibský prístav.
Farebné domy pozdĺž nábrežia Handelskade sú najznámejším symbolom Curaçaa. Holanďania ovládli ostrov v roku 1634 a vďaka prirodzenému hlbokému prístavu sa Willemstad postupne stal významným obchodným centrom. Domy však neboli vždy také pestré. Pôvodne prevládali biele fasády, až kým v roku 1817 guvernér Albert Kikkert nenariadil používanie farebných náterov. Podľa miestnej legendy ho totiž z bielych domov bolela hlava. Ostré karibské slnko sa odrážalo od svetlých stien a spôsobovalo mu údajne silné migrény. Hoci sa tento príbeh traduje dodnes, historicky potvrdený nie je. Nariadenie o farebných fasádach však skutočne existovalo a postupne zmenilo vzhľad celého mesta.
Pestrá architektúra sa stala poznávacím znamením Willemstadu, ktorého historické centrum je dnes zapísané na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Willemstad rozdeľuje záliv Sint Anna a jeho dve najznámejšie štvrte spája nezvyčajný most kráľovnej Emmy. Stojí na plávajúcich pontónoch a keď do prístavu prichádza väčšia loď, odsunie sa nabok. Chodci musia chvíľu počkať, kým sa most vráti na svoje miesto. Miestni ho prezývajú Swinging Old Lady, teda hojdajúca sa stará dáma.
Najrozšírenejším miestnym jazykom je kreolský jazyk papiamentu, ktorý sa formoval v priebehu stáročí pod vplyvom portugalčiny, španielčiny, holandčiny a afrických jazykov. Spolu s holandčinou a angličtinou je jedným z troch úradných jazykov ostrova. V centre Willemstadu sa nachádza synagóga Mikvé Israel-Emanuel z roku 1732, ktorá je najstaršou dodnes nepretržite využívanou synagógou na americkom kontinente. Jej podlahu pokrýva jemný piesok, ktorý pripomína významnú sefardskú židovskú komunitu usadenú na ostrove v 17. storočí.
Za farebnými fasádami sa však skrýva aj temnejšia koloniálna minulosť ostrova. V štvrti Otrobanda sa nachádza Museum Kura Hulanda, venované transatlantickému obchodu so zotročenými ľuďmi a africkému kultúrnemu dedičstvu. V auguste 1795 vypuklo na plantáži Knip povstanie zotročených ľudí, ktoré viedol Tula. Povstanie bolo násilne potlačené a Tulu popravili. Jeho príbeh dnes pripomína Museo Tula v historickom dome Landhuis Knip.
Karibik, v ktorom rastú kaktusy
Curaçao patrí medzi najsuchšie ostrovy Karibiku. Miestami krajina pripomína skôr vyprahnuté oblasti Mexika než bežnú predstavu o Karibiku. Najvýraznejšie to uvidíte v národnom parku Christoffel, kde sa nachádza aj najvyšší bod ostrova, 372 metrov vysoký Christoffelberg. Kým južné a západné pobrežie lemujú pokojné zátoky s tyrkysovou vodou, sever má celkom iný charakter. V národnom parku Shete Boka narážajú mohutné vlny do skalnatých útesov, napríklad v lokalite Boka Tabla.
Curaçao má desiatky pláží, no namiesto dlhých piesočnatých pobreží prevládajú menšie zátoky obklopené skalami. Medzi najznámejšie patrí Grote Knip na západe ostrova, neďaleko leží menšia Kleine Knip. Šnorchlisti obľubujú úzku zátoku Playa Lagun, pri móle Playa Piskadó sa často pohybujú morské korytnačky. Jeden deň si môžete vyhradiť aj na plavbu k neobývanému ostrovu Klein Curaçao.
Holandský syr s karibskou históriou
Kuchyňa Curaçaa vznikala stretávaním odlišných kultúr. Asi najznámejším jedlom je keshi yená, doslova plnený syr. Pripravuje sa z eidamu alebo goudy, do ktorých sa pridáva korenené mäso, zelenina, olivy a niekedy aj hrozienka. Celé jedlo sa potom pečie, až kým sa syr neroztopí a nespojí s plnkou. Ochutnať ho môžete napríklad v starej tržnici Plasa Bieu vo Willemstade.
Príbeh slávneho modrého likéru sa začína pri pomarančoch. Španielski kolonizátori priviezli na ostrov sladké pomaranče, suché podnebie však ich pestovateľským plánom neprialo. Plody sa postupne zmenili na malé, výrazne horké citrusy známe ako laraha. Z ich voňavej kôry sa začal vyrábať pomarančový likér Curaçao. Charakteristická modrá farba však s ovocím nemá nič spoločné, destilát je číry a farbu získava až pridaním potravinárskeho farbiva.
