Líbya podporila nároky Turecka v Stredozemnom mori
Turecko dosiahlo významný diplomatický úspech, keď líbyjský parlament tento týždeň schválil spornú dohodu o vymedzení námorných hraníc, ktorú obe krajiny uzavreli ešte v roku 2019. Rozhodnutie vyvolalo ostrú kritiku Európskej únie a štátov východného Stredomoria, predovšetkým Grécka, ktoré si nárokuje rozsiahle morské oblasti zahrnuté do turecko-líbyjskej dohody.
Jej prípadné uplatňovanie by Ankare mohlo umožniť prístup k dosiaľ neobjaveným zásobám zemného plynu a opätovne by mohlo vyvolať napätie v regióne.
Turecko a Grécko vedú dlhodobé spory o námorné hranice a práva na využívanie prírodných zdrojov vo východnom Stredomorí. Atény spolu s Egyptom uzavreli vlastnú dohodu o vymedzení námorných oblastí, ktorá sa z veľkej časti prekrýva s územím zahrnutým do dohody Ankary s Tripolisom. Turecko má zároveň podobné spory s Cyprom a s Gréckom v Egejskom mori. Keď Ankara v rokoch 2019 a 2020 vyslala do sporných vôd prieskumné plavidlá a uskutočňovala vrty pri Cypre, Európska únia pohrozila sankciami a Francúzsko do oblasti vyslalo vojnovú loď aj bojové lietadlá.
Schválenie dohody je pozoruhodné aj vzhľadom na vnútropolitické pomery v Líbyi. Krajina je od zvrhnutia Muammara Kaddáfího v roku 2011 rozdelená medzi medzinárodne uznávanú vládu v Tripolise a konkurenčnú administratívu na východe, ktorú podporuje vojenský veliteľ Chalífa Haftar.
Turecko v roku 2019 vojensky pomohlo vláde v Tripolise odraziť ofenzívu Haftarových síl, ktoré sa pokúšali dobyť hlavné mesto. V nasledujúcich rokoch však Ankara obnovila vzťahy aj s východnou časťou krajiny a dnes udržiava kontakty s oboma znepriatelenými tábormi.
„Je to veľký diplomatický úspech Ankary, ktorej sa podarilo formalizovať dobré vzťahy s oboma líbyjskými stranami,“ uviedla Dorothée Schmidová z Francúzskeho inštitútu medzinárodných vzťahov. Podľa Claudie Gazziniovej z organizácie International Crisis Group sa Saddám Haftar, syn vojenského veliteľa a jeho pravdepodobný nástupca, schválením dohody snažil ukázať Turecku, že dokáže byť „spoľahlivým partnerom, ktorý plní svoje záväzky“.
Zmena postoja východolíbyjského tábora súvisí aj so snahami o zjednotenie krajiny, ktoré podporujú Spojené štáty a Organizácia Spojených národov. Haftarova rodina sa podľa analytikov usiluje získať významné pozície v prípadnej budúcej spoločnej vláde. Líbyjský profesor medzinárodných vzťahov Chálid al-Muntasir označil schválenie dohody za ústupok, ktorým si Haftarovci chcú zabezpečiť „bezprecedentnú príležitosť vládnuť krajine“, najmä vzhľadom na turecký vplyv v Tripolise. „Haftar a jeho rodina chápu, že ich politická budúcnosť v Líbyi do veľkej miery závisí od Turecka a že na získanie kontroly nad celou krajinou musia urobiť konkrétne ústupky,“ vysvetlil.
Spor o námorné hranice úzko súvisí s objavmi rozsiahlych zásob zemného plynu vo východnom Stredomorí. Od roku 2009 sa významné ložiská našli pri pobreží Izraela a Cypru, zatiaľ čo Egypt v roku 2015 objavil veľké plynové pole Zohr. Objavy podľa odborníkov ukončili dovtedajší neformálny konsenzus stredomorských krajín, ktoré sa zdráhali presadzovať nároky na výlučné ekonomické zóny. O práva na využívanie časti rovnakých morských oblastí dnes vedú spory Cyprus, Egypt, Izrael, Libanon aj Turecko.
Ankara už podniká kroky na posilnenie svojej prítomnosti v regióne. V júni 2025 podpísali turecká štátna energetická spoločnosť Turkish Petroleum Corporation (TPAO) a líbyjská National Oil Corporation memorandum o spolupráci pri geologickom a geofyzikálnom prieskume líbyjských vôd. Konzorcium s účasťou TPAO navyše získalo práva na prieskum jedného z morských blokov v rámci prvého líbyjského licenčného kola na ťažbu ropy a plynu za 17 rokov. Tento blok sa však nachádza bližšie k líbyjskému pobrežiu, mimo sporných oblastí.
Európska únia, Grécko, Izrael a Egypt turecko-líbyjskú dohodu kritizujú ako zásah do svojich suverénnych práv a porušenie medzinárodného práva. Turecko nie je zmluvnou stranou Dohovoru OSN o morskom práve (UNCLOS), ktorý upravuje pravidlá vymedzovania námorných zón a riešenia súvisiacich sporov.
Podľa analytika Riccarda Gasca z istanbulského výskumného inštitútu Istanpol schválenie dohody poskytuje Turecku „silnejšiu politickú podporu pre prieskum na mori a rokovania o ťažbe“. Rozhodujúce však podľa neho bude, či sa Ankare podarí svoje nároky presadiť aj v praxi. „Ďalšia skúška príde na mori, kde operujú prieskumné plavidlá. Ukáže sa, či sa pod tlakom podarí pokračovať vo vrtných projektoch a plánovaných energetických prepojeniach,“ uviedol.
Nové napätie by sa pritom nemuselo obmedziť iba na prieskum a ťažbu plynu. Gazziniová upozornila, že prípadné spory môžu zasiahnuť aj ďalšie projekty vo východnom Stredomorí vrátane podmorských káblov. Podobná kríza v roku 2020 si vyžiadala diplomatické sprostredkovanie zo strany Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Spojených štátov, ktoré pomáhali obnoviť rokovania medzi Gréckom a Tureckom, dvoma členskými krajinami aliancie.
