Párky, pivo, prehry. Prečo hráči neopúšťajú posledný tím poslednej ligy?
Dolné Lovčice sa nachádzajú neďaleko Trnavy. Futbalisti tohto klubu dlhodobo bojujú s výsledkovou nepriazňou a pohybujú sa na najnižších priečkach najnižšej súťaže. Napriek tomu sa z futbalovej mapy neplánujú porúčať.
„Sú to takí poslední mohykáni. Obávam sa, že o päť či sedem rokov sa situácia ešte zhorší a futbal z obce úplne zmizne,“ hovorí Marek Juriš, prezident klubu, ktorý je pri lovčickom futbale už štvrťstoročie.
Pre Dolné Lovčice je futbal niečím medzi potrebou a nutnosťou. Hoci sú víťazstvá sviatkom, so zánikom klubu by sa vytratila aj časť identity celej obce. Niektorí hráči nastupujú za klub už od detstva a odolali pokušeniu skončiť s futbalom alebo prestúpiť inam.
„Samozrejme, niekedy si na ihrisku aj vynadáme, ale po zápase si sadneme, udobríme sa a fungujeme ďalej. Snažíme sa to udržať tak, aby sme prišli na ihrisko, zahrali si futbal, nezranili sa a potom išli do práce,“ hovorí Jaroslav Suchoň.
Výsledkový úpadok trvá už päť či šesť rokov. Dolné Lovčice vystriedali viacerých trénerov, skúšali privádzať nových hráčov a hľadali spôsob, ako dosiahnuť zmenu. Zatiaľ bez výraznejšieho úspechu.
„Manželky sa hráčov často pýtajú, načo tam chodia, keď aj tak prehrajú. Keď človek prehrá napríklad 0:9, je to, samozrejme, veľmi ťažké. Potom sa musí znovu namotivovať, aby prišiel na tréning alebo na ďalší zápas. Hlava to niekedy znáša zle,“ opisuje Suchoň.
Hráči sa nevyhnú ani posmeškom. Juriš hovorí, že boli obdobia, keď ich zažíval prakticky denne. Našli sa však aj takí, ktorí bojovníkom z dna tabuľky vyjadrili obdiv za ich snahu a vytrvalosť.
„Najmä pred dvoma či tromi rokmi, keď sme dostávali ešte viac gólov, nám niektorí hovorili, že pred nami dávajú klobúk dole, pretože sa napriek všetkému stále snažíme,“ spomína Suchoň.
Do mužstva sa postupne vracia nádej na zlepšenie. Jadro tímu doplnili skúsení futbalisti, ktorí síce nie sú odchovancami klubu, no pôsobili aj vo vyšších súťažiach. „Určite pomohli posily. Pred sezónou prišli štyria chalani, ktorí nám výrazne pomohli. Máme aj skúsenejších hráčov a na ihrisku je to vidieť. Zároveň prišli aj mladí, behaví hráči,“ vysvetľuje Suchoň.
V posledných týždňoch to bolo vidieť aj na výsledkoch. V priebehu troch kôl nazbierali Lovčičania sedem bodov – o dva viac, než získali za celú predchádzajúcu sezónu. Najprv prišla výhra 3:2 v Suchej nad Parnou. O týždeň neskôr hostili na domácej pôde Dolné Dubové. Hoci v zápase prehrávali 0:1 aj 1:2, napokon zopakovali výsledok z predchádzajúceho týždňa. Dobrú formu si preniesli aj do Bukovej, kde ešte tri minúty pred koncom viedli 3:2, napokon však remizovali.
V tabuľke tak Lovčice poskočili na predposledné miesto. Oveľa menej isté je, či sa podarí udržať stabilnú základnú jedenástku. Pravidelné nastupovanie hráčov totiž výrazne komplikuje ich pracovný život. Mnohí pracujú na zmeny a niektorí sa na tréningu neobjavia aj celý mesiac.
„Veľa chalanov si však povedalo, že si musia vstúpiť do svedomia a začať brať futbal trochu vážnejšie. Stále však máme problémy s tréningami a dochádzkou,“ priznáva Suchoň.
„Na výsledky však až taký tlak nerobíme. Povedali sme si, že nám nejde iba o víťazstvá, ale hlavne o to, aby sa futbal hral. Chceme, aby to chalani mali pre radosť. Hrajú za párky a pivo a takto sme to celé nastavili. Nikdy sme im nenadávali za to, že prehrali,“ vysvetľuje Juriš.
Práve pivo a párky, no najmä spoločné posedenie a utužovanie partie sú podľa neho hlavnými dôvodmi, pre ktoré sa oplatí pokračovať vo futbale v obci. „Najradšej mám chvíle po zápase. Je jedno, či vyhráme, alebo prehráme. Chalani si sadnú, dajú si párky, pivo, zasmejú sa a porozprávajú. Vtedy ma to napĺňa a hovorím si, že to celé má zmysel,“ hovorí prezident klubu.
Nad klubom však visí jeden veľký Damoklov meč. Viac než výsledky trápi vedenie jeho budúcnosť. Obec mala ku koncu minulého roka 802 obyvateľov, nemá však vlastný mládežnícky futbalový systém, žiakov ani dorastencov. Jedným z hlavných dôvodov je, že v Dolných Lovčiciach chýba škola. Miestne deti chodia najčastejšie do susedného Zavara, kde si vytvárajú nové kamarátstva a prirodzene sa zapájajú aj do tamojšieho futbalu.
Klub preto dopĺňa káder aj hráčmi odinakiaľ vrátane cudzincov. Na súpiske má päť Ukrajincov, ktorí prišli do Trnavy a okolia za prácou. „Už sa nám však stalo, že prišli na zápas všetci piati. Bolo nám to ľúto, lebo na hráčov zo zahraničia máme limit, a tak, hoci sme chceli, nemohli nastúpiť všetci,“ spomína Juriš.
„Rozumiem aj ľuďom, ktorým sa nepáči, že obec investuje toľko peňazí do športu, najmä keď klub takmer stále prehráva. Na druhej strane, keď futbal zanikne, už ho možno nikto nedokáže znovu postaviť na nohy,“ hovorí prezident OŠK Dolné Lovčice.
„Krčma, kostol, futbal. V Dolných Lovčiciach je to jedna z mála vecí, ktoré ešte držia ľudí pokope. Preto chceme pokračovať, pokiaľ to bude možné,“ uzatvára Marek Juriš.
