Fico a Blaha už predbehli AfD aj Republiku
Robert Fico sa otvorene pridal na stranu ruského imperializmu a revizionizmu a Trumpovej politiky appeasementu voči Putinovi. Pripomenul to aj jeho výrok z 13. februára 2025, že počas decembrovej návštevy Kremľa s Putinom „aktívne pracoval na budúcnosti Slovenska“.
Dnes už odpoveď vidíme oveľa jasnejšie aj napriek tomu, že premiér nás neinformoval o obsahu niekoľkohodinového rokovania medzi štyrmi očami s vládcom vojnového Ruska 23. decembra 2024. Vieme však, čo nasledovalo. Fico sa s Putinom stretol opäť 9. mája 2025 v Moskve a potom v Pekingu.
Jedným z výsledkov dohôd je postavenie novej sochy maršala Koneva ako symbolu, že z vďaky červenoarmejcom za to, že pred 82 rokmi nás oslobodili od nemeckého nacizmu, máme tolerovať a ospravedlňovať Putinovo vraždenie ukrajinských civilistov.
Ficova vláda tiež obnovila medzivládnu komisiu s Ruskom. Juraj Blanár v Moskve oznámil, že Slovensko chce rozvíjať spoluprácu s Ruskom všade tam, kde jej nebránia sankcie. To je postupná normalizácia vzťahov s agresorským štátom ešte počas jeho vojny proti Ukrajine a zrada spoločných pozícií Európskej únie, ktorá pomáha Ukrajine zadržať agresora, ktorý sa netají ďalšími imperiálnymi ambíciami v Európe.
Normalizácia agresora
Ruská propaganda veľmi dobre pochopila politický význam Blanárovej cesty. Zdôrazňovala, že Slovensko pomáha prelomiť tabu komunikácie a spolupráce s Moskvou a pomáha jej vymaniť sa z izolácie v Európe. Presne o to Putinovi ide v situácii, keď je Rusko vyčerpané vojnou, sankciami a stratou európskych trhov.
Potrebuje čo najrýchlejšie obnoviť príjmy, dovoz technológií, obchodné väzby a politickú legitimitu, aby dokázal ekonomicky uniesť následky vojny a opäť vybudovať kapacity na dosiahnutie ďalších imperiálnych cieľov.
Preto je také dôležité, kedy sa normalizácia začne. Český minister zahraničných vecí Petr Macinka v auguste na porade veľvyslancov jasne povedal, že ruská invázia zásadne poškodila európsku bezpečnosť a že návrat k normálnym vzťahom s Ruskom nie je možný, pokiaľ agresia pokračuje.
Jeho kolega Blanár má zásadne iný názor. S Ruskom podľa neho treba hovoriť, lebo nikam nezmizne. Slovenská vláda namiesto toho, aby brala ruské imperiálne ambície vážne a posilňovala spojenectvá, spoločnú obranu a kapacity odstrašenia, odmeňuje agresora predčasným návratom k normálnemu biznisu.
Bez toho, aby urobil akékoľvek ústupky v prospech udržateľného mieru a zachovania suverenity Ukrajiny, s ktorou susedíme. V naivnej viere, že podkladanie sa veľkej revizionistickej mocnosti je poistkou našej bezpečnosti.
Na Blanárovej argumentácii je navyše čosi hlboko amorálne. Barbarská vojna sa v nej postupne mení na akýsi gavaliersky delikt, nad ktorý sa treba povzniesť, lebo Rusko má plyn a ropu.
Ukrajinci pritom platia životmi za zachovanie svojej suverenity a práva rozhodovať o vlastnom štáte, zahraničnej politike a vlastnej národnej existencii. Ak ich susedia začnú normalizovať vzťahy s agresorom ešte skôr, ako skončí vojnu, znehodnocujú aj cenu tejto obrany.
Krajina „slovanských bratov“
Sankcie nie sú aktom pomsty proti Rusom. Sú jedným z mála nenásilných nástrojov, ktorými možno znižovať ruskú schopnosť financovať vojnu a zvyšovať cenu pokračovania agresie. Ich zmyslom je dostať Moskvu k dohode, ktorá nebude kapituláciou napadnutej krajiny.
Keď si vedľa seba položíme vyjadrenia špičiek Smeru po Blanárovej ceste, vidíme celú politickú konštrukciu aj deľbu práce medzi nimi.
