Nová adaptácia Rozumu a citu stavia na overenom príbehu dvoch sestier
Keď sa filmári chytajú Jane Austenovej, nemajú veľmi o čom špekulovať. Na overenom texte niet čo vylepšovať. Zápletka je dokonalá, postavy vybrúsené, ich konanie pochopiteľné a ani na výprave netreba nič robiť, pretože estetika britského vidieka v 19. storočí je dokonalá.
Ak teda nová adaptácia vznikne, ako teraz Rozum a cit, ktorý je práve v kinách, je to najmä preto, aby si filmári urobili radosť, prípadne si splnili sen a zarobili na tom.
Návštevy, bály a listy
Vidieť príbeh dvoch sestier vo veku na vydaj, jednej na pohľad emotívnejšej, druhej na pohľad racionálnejšej, má zmysel v každom veku. Tie mladšie generácie sú zvedavé, čo sa stane, a tie staršie môžu nanovo žasnúť nad tým, že ich poznanie sa zhoduje s poznaním, aké mala kedysi dávno aj mladá Jane Austen.
Veď Rozum a cit začala písať ako devätnásťročná a dokončila ho v tridsaťpäťke.
Pritom tvorila v čase, keď sa ženy pod literárne diela nepodpisovali, pretože literatúre sa ani venovať nemali. Rozhodnutia za ne robili manželia. Preto sa Jane nakoniec rozhodla radšej zostať slobodná.
Čo je fascinujúce, nebránilo jej to poznať mužov.
Mala šťastie, že patrila k tej spoločenskej vrstve, čo žila bohatým spoločenským životom. Vtedy sa Briti nielenže pozývali k sebe na večeru a na víno, ale zvykli k sebe chodiť aj na dlhšie pobyty a zostať u niekoho cudzieho dva mesiace nebolo ničím výnimočným.
