Pavel varuje, Pellegrini mlčí
Český prezident Petr Pavel adresoval Čechom posolstvo, ktorého myšlienkové jadro je omnoho akútnejšie a už oneskorené pre Slovensko. Zatiaľ čo predseda Fico spolu s Babišom kolaudoval v Prahe sochu, ktorá podľa autora nikdy nebude pomníkom česko-slovenskej vzájomnosti, idey, ktoré nemôžeme čakať od Pellegriniho, stoja za krátku omšu.
V oblasti, kde autor používa metaforu „po nás potopa“, Petr Pavel vystihol vládnu politiku slovami: „Čím sú krízy zreteľnejšie a nebezpečnejšie, tým viac akoby sme sa im báli uveriť a naopak dúfame, že nás nejako minú a riadením osudu to napokon dobre dopadne.“ Česko-slovenská podobnosť tu silne rezonuje, problém však je, že u nás sa nedá postulovať, že stratégovia Fico IV zvládnu vymenovať všetky okruhy, v ktorých zlyhávajú a zlyhali.
To, že „je trestuhodné požičiavať si od budúcnosti miliardy na bežnú prevádzku“, je klišé aj v SR až natoľko, že klasickejší príklad „hrachu na stenu“ ani nevymyslíme. Verí tu ešte niekto, že má zmysel pripomínať, ako Pavel Babišovi, že „je nemorálne prenášať náklady na vlastný komfort na vlastné deti, ktoré teraz sedia v laviciach základnej školy“?
Ani to, že „informačný chaos oslabuje schopnosť demokratickej spoločnosti rozhodovať a brániť sa“, čím Pavel pokračoval, nie je na Slovensku vec neznáma. Akurát my sme už vo fáze, keď úradujúca nomenklatúra chaos nielenže neodmieta, ale naopak, pre jej pôsobenie v politike fungujú vygumované vedomia ako najväčšia opora.
Kolaps kritického myslenia, pred ktorým Pavel varuje slovami „neprestávajme veriť, že pravdu sa dá poznať, nestrácajme vieru v médiá, inštitúcie, vedu i jeden v druhého“, je pre antisystémovo-populisticko-gangsterskú moc to najlepšie, čo ju v oblasti komunikácie a informácií mohlo stretnúť.
Pocity, že odkazy Petra Pavla adresované českej súčasnosti prípadné a aktuálne pre Slovensko už boli a dnes pôsobia oneskorene, betónuje výzva na odmietnutie prevedenia televízie a rádia pod štátny rozpočet. Tu by znel každý dodatok už zbytočne.
Skutočnosť, že zdroje životaschopnosti a napredovania spoločnosti vidí Pavel rozdielne od druhej vlády Babiša, je zrejmá, autor však pripúšťa, že v šťastnejšej časti bývalej ČSR to môže byť ešte predmetom sporu. Slovenský hendikep je, že prezident a premiér ako invalidní súrodenci z mentálneho „prednovembra“ vidia veci viac než podobne. Takmer rovnako, na čom nič zásadné nemení, že jeden je formálne prijateľnejší a ochotnejší ohýbať chrbát pred „Bruselom“ a spol. než ten druhý.
