Krakov potrebuje ticho a nie vaše názory
Autor je publicista.
V Krakove som bol na štipendium v štvrtom ročníku a bolo to také skvelé, že som si vymyslel diplomovku, aby ma tam museli poslať zase. Neznamená to, že som ju tam aj napísal, len že to opäť bolo skvelé.
Keď to máte zažité, keď presne viete, o čom je reč, je to úplne iné: moja katedra sa nachádzala minútu chôdze od miesta činu, po tom námestí som prechádzal štyrikrát denne, len tak som na ňom sedel a pozoroval svet okolo seba. Aj legendárny futbalový zápas v snežnej búrke, v ktorom si Seweryn Gancarczyk dal vlastný gól a poslal tak Slovensko na prvé majstrovstvá sveta, som sledoval v podniku hneď pri námestí. Ja a asi dvesto poľských kibicov. Ku koncu im to už bolo jedno a kupovali mi pivo. Len máločo v živote bolo lepšie.
Mohol by som pokračovať a bol by to zaľúbený list Krakovu. V Bratislave mi je veľmi dobre, ale ak existuje mesto, kde by som žil radšej, tak je to práve Krakov. Problém je však v ľuďoch.
Keď je jedno, čo sa stalo
Sledoval som, ako ľudia, ktorých v Krakove poznám, dávajú vedieť, že sú v poriadku. Hľadali informácie, aj ich poskytovali. Niekoľkí, ktorí boli blízko miesta činu, opisovali, čo sa stalo. Len to bolo úplne jedno. Len čo totiž k tomuto teroristickému činu došlo, vynorilo sa v prvom rade ohromné množstvo špekulácií: páchateľ bol najprv – pochopiteľne – moslim, potom – pochopiteľne – Ukrajinec a potom – opäť pochopiteľne – určite cudzinec, ktorý dostal poľské občianstvo.
Presne tak je to vždy, teda odkedy máme sociálne siete a ľudia dostali do rúk amplión, takže môžu veľmi nahlas vykrikovať aj tie najväčšie hlúposti: zhruba päť minút po tom, ako sa niečo stane, už nejde o to, čo sa stalo, ale o interpretáciu toho, čo sa stalo.
Dôležitá nie je presnosť, ale rýchlosť. Dôležité je, aby to zapadalo do príbehu a aby to bolo počuť. Je to nechutné divadlo, ktoré sa opakuje stále dookola, vždy presne rovnako a s rovnakými aktérmi, ktorí hovoria presne rovnaké veci. Nevyhnutne sa to teda dialo aj teraz.
