Fico ako veľbubák je to najlepšie, čo si lenivá opozícia môže priať
Autorka je dídžejka a hudobná producentka.
Bola som síce ešte decko, ale decko dvoch novinárov. Do školy som začala chodiť rok po Nežnej revolúcii a nemala som ešte ani desať, keď sa delila ČSFR. Deväťdesiate roky boli turbulentné, transformačné procesy rozbehnuté a ja som tú dobu vnímala viac pocitovo ako racionálne.
Z FM vĺn hralo Rádio Twist a Vladimír Mečiar sa chválil makroekonomickými ukazovateľmi, zatiaľ čo jediná televízia si išla naplno propagandu HZDS. Po Moravčíkovej vláde sa Mečiar vrátil v plnej sile a Slovensko až do deväťdesiateho ôsmeho išlo protiprúdom smerom k Rusku a hrozil bieloruský lukašenkovský scenár. Pri tom, čo dnes Rusko predvádza, si môžeme iba vydýchnuť, že sa nám podarilo vstúpiť do NATO aj Európskej únie. Po udalostiach v Markíze a minirevolúcii sa podarilo opozičným silám SDK, SMK, SDĽ a SOP vytvoriť vládu napriek volebnému víťazstvu HZDS.
Táto vláda sa vďaka reformným procesom a otočeniu smerovania Slovenska do Európy pre malú krajinu a jej európsku opozíciu stala pomaly legendárnou. Fico po nezvolení za predsedu vystúpil z SDĽ a postupne Mečiarovi prebral sponzorov aj auru. Smer začal ako strana „stredu“, no rýchlo zožral všetko významnejšie ľavicové a ukradol možnosť ľavicovejšie zmýšľajúcim ľuďom voliť hodnotovo.
Porážka mečiarizmu a HZDS v sebe niesla veľké momentum nádeje a optimizmu, a ten sa prvé roky aj úspešne darilo napĺňať. Fico ešte nebol taký hnedý ako dnes a po vstupe do Únie sme sa tak nejako uspokojili s domácou politikou, veď už o nič závažné „nejde“. Smerácke vlády sa striedali s pokusmi opozície o alternatívu, ale povedzme si na rovinu, že žiadna z alternatív nikdy nebola taká skvelá, ako by sme chceli.
Smer priviedol Slovensko k protestom #allforjan a chvíľu to vyzeralo, že atmosféra v spoločnosti by mohla krajinu zresetovať, namiesto toho sme sa pozerali na bizarný cirkus a egofestival Matoviča a spol. Smer, Fica, HZDS aj Mečiara sme porazili niekoľkokrát.
Dnes, keď sa Progresívne Slovensko opäť pasuje do roly SDK v snahe oživiť energiu z roku 1998, spája sa so straničkou, ktorá sotvakedy prekročila päť percent, a jej existencia bola postavená na tom, že nie je PS, dostávam alergickú reakciu z čias PS-Spolu. Fico ako veľbubák je to najlepšie, čo si lenivá opozícia môže želať. Voliči sú znovu rukojemníkmi procesov, ak nevolíš nás, volíš Fica, a kampaň aj energia smerujú k pasovaniu sa k neficovstvu namiesto toho, aby konečne, uveriteľne a zodpovedne ukazovali jasnú vlastnú cestu hodnôt, vízie a budúcnosti, ktorá má šancu na úspech.
V deväťdesiatom ôsmom sme sa mohli tešiť, pretože sme nevedeli, čo nám opozičná vláda prinesie, o 20 rokov neskôr sa desím toho, že má opozícia namierené k ďalšiemu fiasku, ktoré si už nemôžeme dovoliť.