Hotel Lomnica: Od luxusu k „domu hrôzy” a späť
Hotel Lomnica v Tatranskej Lomnici je najstarším hotelom vo Vysokých Tatrách. Jeho história sa začala písať na konci 19. storočia, prežil obe svetové vojny aj éru masového turizmu za socializmu. Po Nežnej revolúcii však nemal šťastie a po privatizácii skončil v rukách farmaceutickej firmy, ktorá ho nechala takmer spadnúť.
Investoval štát
V roku 1892 uhorská vláda založila v Tatranskej Lomnici klimatické kúpele. Keďže hostí chcela aj ubytovať, investovala do nového hotela. Jeho výstavbu financovala Spišská úverová banka a dokončili ho v roku 1893. Bol to vôbec prvý hotel vo Vysokých Tatrách.
Trojposchodovú budovu s prvkami eklekticizmu projektoval architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. Hotel priniesol 28 izieb, veľkú reštauráciu a kaviareň, neskôr v ňom pribudli kancelárie kúpeľného riaditeľstva a poštový úrad.
Podľa archívnych informácií sa spočiatku dalo v hoteli ubytovať za dve až šesť korún za noc. Na dnešné pomery sa to nezdá veľa, no v skutočnosti si to mohli dovoliť len šľachtici, bohatí mešťania a štátni úradníci.
Zámožnej klientele sa prispôsobovali aj služby hotela. Ponúkal parné a uhličité kúpele, masážne kabíny, telocvičňu, čitáreň a elektroliečbu. Už v prvých dekádach 20. storočia Tatry ponúkali návštevníkom aj športové zážitky. V Tatranskej Lomnici postavili bobovú dráhu, ponúkali jazdu na lyžiach ťahaných koňom, golf, tenis či streľbu na holuby.
Noblesa aj za socializmu
Prvá svetová vojna znamenala útlm cestovného ruchu. Hotely sa z veľkej časti premenili na vojenské nemocnice alebo boli zatvorené. Po vzniku Československa kúpele v Tatranskej Lomnici aj s hotelom Lomnica prevzal novovzniknutý štát. Udržiaval si vysoké renomé, vie sa, že ho opakovane navštevoval napríklad herec Vlasta Burian.
V roku 1937 v hoteli prebudovali terasu, ktorá sa pýšila výhľadom na tatranské končiare. V Lomnici boli v tom čase aj predajne kozmetiky, textilu, hračiek a suvenírov, holičstvo a kaderníctvo.
Po druhej svetovej vojne a po prevzatí moci komunistami hotel Lomnica viackrát zmenil správcu. Najprv ho spravoval štátny podnik Slovenské hotely, neskôr národný podnik Turista, až napokon v roku 1971 skončil pod hlavičkou národného podniku Interhotel Tatry, ktorý zastrešoval dve desiatky ubytovacích zariadení.
Lomnica si zachovávala kvalitu a istú noblesu aj počas socializmu, lebo obsluhovala aj zahraničnú klientelu. Napríklad čašníci museli chodiť v čiernom smokingu s vestou a v bielej košeli s motýlikom.
Návštevnosť v Tatrách bola vysoká, lebo štát aj podniky podporovali turizmus a domáce rekreácie. O kvalite ponuky a servisu svedčí aj to, že hotel mal na jedálnom lístku aj tatársky biftek a ryby sa vykosťovali priamo pred hosťom.
Na druhej strane, v zásobovaní sa prejavoval typický socialistický neduh v podobe nedostatkového tovaru. Napríklad frankfurtské párky neboli vždy, tak ich hotel „bartroval” za iný nedostatkový tovar, akým bol kečup. Ružové víno sa zasa robilo tak, že sa zlievalo červené s bielym.
Len pre silné povahy
Ani kreativita však hotel Lomnica nezachránila pred tým, čo priniesla zmena režimu v roku 1989. Predovšetkým sa vo Vysokých Tatrách prudko prepadla návštevnosť, hoci to, samozrejme, postihlo všetky ubytovacie zariadenia.
V zlom stave bol aj hotel Lomnica, keďže sa mu dlhodobo vyhýbali investície. Keď v roku 1993 oslavoval svoju storočnicu, na ikonickej terase sa konali oslavy spojené s kultúrnym programom, ale bola to jeho labutia pieseň.
Po privatizácii hotel skončil v rukách farmaceutickej firmy, ktorá ho nechala takmer spadnúť. Napokon ho zachránil podnikateľ, ktorý zarobil na laboratórnych testoch. Dnes hotel Lomnica opäť ponúka luxus, no podľa dostupných informácií svojmu majiteľovi nevynáša.
