Riaditeľ musel robiť aj kuriča. Do školy v osade nastúpil spolu s manželkou, zostal v nej 32 rokov
Norbert Koscelník (54) nastúpil pred vyše tromi desaťročiami ako mladý absolvent vysokej školy na riaditeľské miesto do základnej školy v rómskej osade Podskalka v Humennom. V škole zostal 32 rokov a v tomto školskom roku začal svoje siedme funkčné obdobie. V osade si získal dôveru a rešpekt.
Hovorí, že poslaním školy je vzbudiť záujem rodičov o potrebu vzdelávania a výchovy a deti pripraviť na bezproblémový prechod do mestských škôl. Aj keď je občas komunikácia s rodičmi ťažšia a náročnejšia ako voľakedy, je presvedčený o tom, že ich práca má zmysel. Negatíva vyvažuje srdečnosť a úprimnosť detí, ktoré sú veľmi šikovné. Svoje rozhodnutie učiť rómske deti nikdy neoľutoval.
Prečo ste sa rozhodli byť učiteľom?
V rodine sme takmer všetci učitelia. Dve tety boli učiteľky, mama pracovala ako vychovávateľka v centre sociálnych služieb s postihnutými deťmi. Manželka aj obidve sestry sú učiteľky. Mňa to chytilo, keď som mame chodil pomáhať pri rôznych akciách. Tam som získal vzťah k deťom, k tomu, že by som chcel s nimi pracovať. Po skončení vysokej školy v roku 1994 sme s manželkou nastúpili do školy v osade Podskalka.
Prečo?
Nebola to lokalita, kam by chceli učitelia, najmä mladí absolventi vysokej školy, nastupovať. Keď som vtedy prišiel na školskú správu, ponúkli mi miesto riaditeľa tejto školy. S manželkou sme si povedali, že to vyskúšame, že nemáme čo stratiť, že uvidíme, ako nám to pôjde. Počas štúdií sme chodievali praxovať do rôznych plnoorganizovaných mestských škôl v Prešove aj v iných mestách. Boli tam začlenení aj rómski žiaci, povedali sme si, že za skúsenosť učiť rómske deti to stojí. Nič za ňu nedáme, môžeme len získať, a keď sa nám to bude pozdávať, budeme pokračovať. Vyskúšali sme to a ja som tu ostal 32 rokov, manželka v roku 2000 odišla učiť do školy v Ptičí.
Čo vás po nástupe najviac prekvapilo?
Napapríklad to, že sme ešte do konca roku 1994 kúrili uhlím. Až v januári 1995 sa zaviedlo kúrenie elektrickými konvektormi, takže vlastne dovtedy sme robili aj kuričov. Keď sme chceli mať v triedach teplo, museli sme prikladať do piecky. Pravdupovediac, bolo to pre nás prekvapivé, že v takej dobe sa ešte niekde kúri uhlím, ale trvalo to iba niekoľko mesiacov, takže sme to zvládli.
Aké boli začiatky?
Vtedy tam učil dnes už nebohý pán Michal Kašo. V osade bol legendou. V škole pracoval už niekoľko desaťročí. Bol prvý, kto tu zakladal letné tábory, viedol tanečný a spevácky súbor. Neskôr robil vychovávateľa. Zasväcoval ma do toho, ako komunikovať s Rómami, ako mám fungovať, aby som si získal ich dôveru a rešpekt.
S deťmi sme to vedeli, od začiatku sme s nimi nemali problém. Srdečnosť a rešpekt si bolo potrebné vybudovať. Doba sa zmenila, menia sa aj požiadavky spoločnosti, rodičov, správanie, náročnosť a reakcie ľudí. Dnes to máme ťažšie, čo sa týka požiadaviek na vzdelávanie a komunikáciu s rodičmi. Je potrebné vecne a zrozumiteľne vysvetľovať problémy a navrhovať riešenia. Pri komunikácii s rodičmi je potrebná trpezlivosť a objektívne zhodnotenie situácie.
