Za všetko môže Pellegrini
Dlhý čas prevládalo presvedčenie, že za všetko tu, za celý stav a premenu Slovenska na bödörovský revír môže Igor Matovič. On oživil po Kuciakovej a Kušnírovej vražde Fica, on namiesto riadenia štátu plakával a nechával zatvárať ľudí – dnes už vieme, že protiústavne do záchytných centier, a bol to on, kto zdiskreditoval vieru vo vedecké poznatky a schopnosť krajiny brániť sa pred pandemickým ochorením a zároveň pred rozpadom inštitúcií.
No Matovič má dlhé roky spolupáchateľa. Na rozdiel od neho nie je hysterický, má v sebe akýsi zmysel pre humor a užíva si kariéru človeka, ktorý sa bez akéhokoľvek výsledku dostal postupne cez všetky ústavné funkcie až do prezidentského paláca.
Mal šancu
Peter Pellegrini mal pred tromi rokmi ešte ako predseda Hlasu, teda Smeru s ľudskou tvárou, k dispozícii všetko, aby Slovensko dnes nemuselo riešiť mentalitu oktagonových influencerov, mafiánskych sluhov a ich súdy, krstných otcov z poľovníckych chát v Ponitrí.
Dnes Peter Pellegrini volá po veľkej koalícii PS a Smeru, pričom otvorene priznáva, že jeho politický projekt strana Hlas už nie je významným hráčom a nijako s ním vo svojom odhade budúceho vývoja nepočíta. Azda uveril ľahkej a k podobnosti zvádzajúcej situácii s nemeckým vládnym modelom veľkých koalícií SPD-CSU/CDU, ale zároveň tam sa všetka podobnosť končí. Ani SPD, ani CDU neboli nikdy stranami s tak závratným počtom blízkych a vzdialených trestne stíhaných, podozrivých a pofidérnych persón, akými disponuje kartel Smeru. Ani SPD, ani CDU nikdy nespochybňovali dejinné udalosti a aktuality, obe veľké nemecké strany stáli vždy na strane európskeho demokratického modelu a neomylne odsúdili ruskú vojnu proti Ukrajine. A to všetko popri udržiavaní Nemecka a nemeckej ekonomiky v najvyššom možnom výkone na globálnej úrovni, o ktorom sa staviteľovi diaľnic do Košíc do roku 2010 ani nesníva.
Podobnosť sa však nekončí len pri tom, že by Pellegrini porovnal niektorú zo serióznych nemeckých strán, ktoré prerobili porazené povojnové Nemecko na jednu z najbohatších krajín sveta, s dobyvačnými hordami zo Smeru. Pokúsil sa totiž navrhnúť niečo, čo sám pred tromi rokmi odmietol a dodnes nevysvetlil, čo bola tá nevyhnutná priorita, čo teda tak veľmi zavážilo a čo ho presvedčilo, aby si namiesto európskych strán vybral za partnera niečo, čomu sa on sám predtým vzpriečil a rozhodol sa Smer opustiť.
Čakáme na vysvetlenie
Peter Pellegrini nám dlží vysvetlenie celého pofidérneho trojročného vývoja, aj keď, samozrejme, tušíme odpoveď. Jeho vtedajší odhad, že v prípade vyformovania vlády PS, Hlasu a ďalších strán by sa nikdy nestal prezidentom, má istý racionálny základ, no zároveň ukazuje, do akej miery je Pellegrinimu na Slovensku jedno úplne všetko, okrem jeho kariéry a životného štýlu dvora Márie Antoinetty.
