Ronaldinho ovládol Trnavu, niektorí nadávali. Futbal? Až na druhej koľaji
Vypredaný Štadión Antona Malatinského tlieskal brazílskej hviezde.
V Trnave patrí víkend futbalu už od nepamäti. Tento však nebol ani zďaleka v červeno-čiernych či bielych farbách, ako to býva v malom Ríme zvykom. 19. septembra fičala skôr žltozelená alebo červenomodrá kombinácia. Predsa len, brazílska superstar nikdy nenosila spartakovské farby – i keď v Trnave to nebola jej premiéra.
V centre to od obeda bola prehliadka všetkých slovenských nárečí a prízvukov, ozývala sa však aj čeština, poľština, portugalčina a dokonca aj taliančina. Zohnať lístky za cenu, ktorá nestrieľa k nebesám, sa v posledných dňoch dalo len v bazárových skupinách na Facebooku, aj to za násobky pôvodných cien. V deň podujatia sa ešte osamelí jednotlivci mohli na zápas pozrieť za 200 či až 450 eur.
Duel dvoch úsmevov
Duel tímu, ktorý viedol futbalista s najznámejším úsmevom, proti tímu, ktorý viedol minimálne sa usmievajúci Miro Karhan. Na ihrisku sa stretli majstri sveta aj zlatá slovenská generácia. Hráči, ktorí boli pri historickom postupe Slovenska na svetový šampionát. Najväčšiu pozornosť, samozrejme, pútal Ronaldinho. Než však prišiel na ihrisko, zabávali Štadión Antona Malatinského brazílske tance.
Začiatok zápasu sa posúval, na ihrisku boli už všetci hráči – okrem jedného. Ronaldinho na seba nechal počkať. Najväčšiu hviezdu večera bolo cítiť od prvého momentu. V typických farbách brazílskych kanárikov, s tradičnou čelenkou. O čosi starší, ale stále s tým istým nezameniteľným úsmevom. Kedysi ho sledovali miliardy ľudí v priamych prenosoch, teraz bol tu.
Od začiatku si na čosi vyše 15 minút trúfol aj Ľubomír Moravčík. Dnes už 61-ročný bývalý hráč Celticu si v pár momentoch potykal s loptou, hoci pred stretnutím deklaroval, že sa na viac ako 10 minút necíti.
Najväčšiu „Brazíliu” predvádzal zo slovenského tímu, prekvapivo, Ján Ďurica. Okrem kľučiek zvládol aj slušné defenzívne zákroky. Nečakaných ekvilibristických kúskov sa zhostil aj Juraj Kucka, obzvlášť jeho spracovania lôpt boli príjemné na pohľad. Za zmienku stojí aj center rabonou, aký nie je úplne bežné vidieť.
Futbal až na druhej koľaji
Pochopiteľne, zápas mal oveľa nižšie tempo než súťažné merania síl, napriek tomu to nebola úplná exhibícia. Po polčase svietilo na ukazovateli skóre 2:2. A aj keď bolo stretnutie plné podávania rúk a priateľského potľapkávania, tu a tam sa odohral aj súboj na ostrý nôž či aspoň kartový trest.
Najväčšou hviezdou bol, samozrejme, Ronaldinho. Brazílčan dvíhal divákov zo sedadiel pri každom dotyku s loptou, pri každej kľučke, pri každej strele či prihrávke. Svoju genialitu dokázal v niekoľkých momentoch – samozrejme, na súperovej polovici, na tú vlastnú sa mu veľmi nechcelo.
Ronaldinho však priniesol viac ako len futbalové umenie. Rozdával radosť. Zdravil divákov, polčasovú prestávku strávil chodením popri tribúnach, podpisovaním, fotením, rozdávaním úsmevov. Jeho oslava gólu trvala najdlhšie. Zdravil sa na všetky svetové strany, ďakoval, tešil ľudí a oni tešili jeho.
V momente, keď ihrisko opustil, mnoho ľudí ostalo nespokojných. Ronaldinha chceli vidieť dlhšie ako len 57 minút.
A možno aj mali pravdu. Pravda však tiež je, že vidieť Ronaldinha na vlastné oči bolo pre mnohých splneným snom. Takým, o ktorom ani nedúfali, že si ho ešte splnia.
Zostavy tímov
Brazília: Helton – Maicon, Naldo, Aldair, Polga, Santos, Cleber Silva, Kléberson, Sandro, Assis, Lucas Tavares, Adilson Tavares, Claudinho, Weiser, Ricardinho, Maurizio Dos Santos, Ronaldinho
Slovensko: Mucha, Košický – Petráš, Škrtel, Ďurica, Karhan, Sako, Guedé, Kucka, Moravčík, Breška, Hubočan, Jendrišek, Jambor, Mak, Hološko
