Podvyživená republika
Prezident Pellegrini si v správe o stave republiky povzdychol, že sme v dôsledku konsolidácie prišli o možnosť putovať do Šaštína v strede týždňa, a ten istý nádych mu stačil aj na banovanie, že si nepripomíname i deň, keď Štúr s Hurbanom a Hodžom ustanovili vo Viedni Slovenskú národnú radu.
Lež Štúr, Hurban a Hodža, či už vedno, alebo každý osve, vykonali, ustanovili, pomenovali, založili, definovali, podnietili, povedali a napísali toho za života toľko užitočného a významného, že ak by sme na každú jednotlivosť mali pamätať, a nebodaj ju i osláviť spôsobom ničnerobenia, nič by sme nerobili, ako je rok dlhý.
Od úvah nad vývojom umelej inteligencie premostil prezident na energetiku, avšak prepásol šancu položiť bárs i len rečnícku otázku, ako sa preboha živého dostali do dozornej rady Energetiky Slovensko kozmetička a gazda. Bola by to otázka primeraná stavu republiky a výpovednejšia než sama správa o ňom.
Kedy sa stalo, že sme od seba navzájom prestali vyžadovať potvrdenie o kvalifikácii strkať prsty do iných rán než tých na našom fyzickom tele? Dôstojnosť každej profesie spočíva aj v tom, že uznávame jej hranice, ohraničiť remeslu kompetencie predsa nie je jeho ponížením.
Ministerstvo hospodárstva však položilo latku na zem, aby ju uchádzači prekročili bez šance zavadiť o ňu. Zákonné minimum sa nevníma ako spodok, ale ako vrchol personálnej ambície. Človek bez odbornej autority je pravdaže oveľa skladnejší, darovaná funkcia mu nedopĺňa životopis, ona mu ho vytvára, a teda je namieste dúfanie, že dotyčný bude vedieť, čo sa patrí.
Obeťou takejto kádrovej podvýživy bolo naše územie naposledy po bitke pri Moháči. Vtedy sa elita kráľovstva ocitla z jedného dňa na druhý v hrobe, dnes je rozptýlená v súkromnej sfére, za hranicami republiky, v kabinetoch univerzít, kde sa urputne usilujú o vzdelávanie každého zmaturovaného jedinca, v ambulanciách plesnivých špitálov, za rampou SAV, v umeleckých ateliéroch, kde prežíva na vifonkách a radosti z tvorby.
Osoby s profesijným dielom, reputáciou a komunitou, ktorej by sa museli po skončení funkcie pozrieť do očí, zväčša chápu politiku ako priestor pod ich úroveň, pretože býva prepchatý kádrovými nomádmi, pretože si nechcú špiniť ruky s tými, ktorým špina neprekáža, pretože nepotrebujú byť vláčené bulvárom a pred spaním absolvovať popravu na sociálnych sieťach od niekoho s fotkou maltezáka.
Je to síce ľudsky pochopiteľné, ale občiansky katastrofálne. Spoločnosť naliehavo potrebuje, aby schopní ľudia vstupovali do verejnej služby. Potrebujeme comeback osobností podobnej sorty a morálnej integrity ako tých, ktorých účinkovanie nám pripomenul prezident vo svojej správe, rozcítený z púte v Šaštíne, kde sa za podobný typ zázrakov modlí tento národ už bezmála tristo rokov, kedy-tedy úspešne.
