Cítil som sa stratený, akoby som bol mimozemšťan. Až keď som začal písať, pochopil som, prečo som tu, hovorí Stefánsson
Island nie sú len fjordy, sopky a gejzíry. Ostrovná krajina žila celé storočia vlastným životom bez cudzieho vplyvu a návštevníkov. Práve izolovanosť ostrova podnietila vznik originálnej literárnej tradície, od unikátnych stredovekých ság po modernú literatúru.
Jón Kalman Stefánsson skúsil mnohé profesie, kým vydal debutovú knihu básní a prvé poviedky. Dnes patrí k najprekladanejším islandským spisovateľom a osem jeho diel už vyšlo aj v slovenčine. V uplynulých dňoch navštívil Bratislavu aj Žilinu.
„Vždy som sa cítil stratený vo svete, akoby som nebol jeho súčasťou, akoby som bol mimozemšťan,“ hovorí. „Jedného zimného dňa nám učiteľ islandčiny povedal, aby sme do ďalšej hodiny napísali poviedku. A vtedy sa niečo stalo. Keď som začal písať, veci, o ktorých som nikdy dovtedy nepremýšľal, zrazu boli predo mnou napísané, mojou rukou. Keď som poviedku dokončil, konečne som sa našiel. Od toho momentu som pochopil, prečo tu som na zemi.“
Na Slovensku nie ste prvý raz. Ako vníma ostrovan malú krajinku v strednej Európe, zo všetkých strán mimoriadne vzdialenú od mora?
Pre Islanďana je zvláštne pozerať sa na krajinu v strede Európy, pretože my nemáme žiadnych susedov. Naším jediným susedom je oceán. A ryby. A s rybami nemáme žiadne problémy ani vojny. Preto je naša história aj náš spôsob myslenia taký odlišný.
Byť v strednej Európe je pre Islanďana veľmi vzrušujúce, lebo môžete nasadnúť do vlaku alebo auta a o chvíľu ste vo Viedni alebo Budapešti. Keď chcete ísť z Islandu do zahraničia, musíte cestovať lietadlom, všetko je veľmi vzdialené. V strednej Európe pôsobí pre Islanďana dobrodružne, že všetko je tak blízko. Zároveň sa však cíti tým všetkým tak trochu pridusený. Keď je Islanďan ďaleko od oceána, je to preňho zložité. Nemyslím si, že by som bol schopný žiť dlhé roky vzdialený od oceána.
Ako vôbec dokázali vikingskí predkovia nájsť jeden neveľký ostrov stratený v oceáne?
Po prvé, musím povedať, že je mýtus, že Islanďania sú Vikingovia. Island objavili v 9. storočí Nóri, ktorí boli dovtedy farmári, chceli sa starať o dobytok, ale v Nórsku boli rozbroje a vojny, súčasne pre mladých nezostalo v Nórsku dosť pôdy, aby mohli farmárčiť. Takže keď sa dozvedeli o ostrove v Atlantickom oceáne, prečo by nešli.
O tom, ako ľudia objavili Island, máme veľa príbehov. Ľudia v severnom Škótsku videli, ako vtáky letia na sever, preto vedeli, že tam musí byť pevnina. Alebo možno námorníci na mori prežili búrku a Island objavili náhodne. Podľa iných legiend, už keď tam prišli Nóri, boli tam írski mnísi, ktorí hľadali pokoj od zvyšku sveta. A Nóri ešte pred príchodom na Island chodili do Škótska, odkiaľ brali otrokov. Preto sú Islanďania mixom Nórov a Keltov.
Ste jeden z najprekladanejších islandských spisovateľov. Aké je pre vás mať čitateľov v krajinách takých vzdialených od Islandu, z takých odlišných kultúr? Myslíte na to pri písaní?
Vždy sa cítim previnilo, že nad tým veľmi nepremýšľam. Keď píšem novú knihu, premýšľam iba o nej. Čitatelia pre mňa neexistujú. Ale píšem tak, aby kniha ľudí zasiahla. A čím viac ľudí si moju knihu prečíta, tým väčší dopad bude mať. Keď som začal písať, ani som len nesníval, že ma budú čítať po celom svete. Takže dnes je to pre mňa veľmi pozitívne, zvlášť preto, lebo som vždy chcel, aby moje písanie zmenilo svet. A ak by moje knihy nikto nečítal, nezmenil by som nič.
My vaše knihy čítame v preklade. Nestratí sa pri tom niečo dôležité z islandčiny, ktorou ich píšete?
Je to pre mňa veľké zadosťučinenie, pretože preklad je dobrodružstvo. Prekladáte z jedného jazyka do druhého, z jednej kultúry do druhej, sú to nové hlasy a myšlienky, ktoré preniknú do inej kultúry. A tieto dve kultúry následne akoby splynuli. A to ľudstvo potrebuje. Pretože keď porozumiete iným kultúram, je menšia šanca, že ich znenávidíte a budete sa ich báť. Bojíte sa toho, čomu nerozumiete. Preto sú preložené knihy mostami medzi kultúrami. A prekladatelia sú staviteľmi týchto mostov. Je to podľa mňa jedna z najdôležitejších profesií na svete.
Islanďania nie sú veľký národ, podobne ako Slováci, adekvátne k tomu nie je ani veľa prekladateľov z islandčiny. Zachytil som, že je to navyše dosť náročný jazyk.
Pre mňa islandčina, samozrejme, nie je zložitá, keďže som rodený Islanďan, ale viem, že tí, čo sa ju snažia naučiť, ju vnímajú ako veľmi zložitý jazyk. Našťastie sa zväčšujú skupinky ľudí, ktorí sa ju chcú učiť, a vždy ma poteší, ak sa ľudia na Slovensku alebo povedzme v Taliansku chcú naučiť po islandsky, pretože je očividné, že vždy sa bude viac hovoriť po nemecky, francúzsky alebo anglicky. Naučiť sa islandčinu človeka limituje v tom, kde ju môže použiť. Takže vstupuje akoby do tajného spolku.
