Ficove „iba slová pre voličov“
Zľahčovanie premiérových slov ignoruje ich rozkladný účinok a reálny vplyv.
Robert Fico a Vladimir Putin sa za posledné dva roky stretli niekoľkokrát, vrátane rokovaní „medzi štyrmi očami“. O obsahu týchto stretnutí nevieme nič, ak nepočítame všeobecné vyhlásenia o „štandardizácii“ vzťahov. Špekulovať, čo presne sa dohodlo za zavretými dverami, však nie je potrebné. Stačí sa držať toho, čo vieme s istotou: v dôležitom okamihu geopolitického konfliktu na európskom kontinente hrá Fico do karát Putinovi.
Útok Ruska na Ukrajinu aj hybridné útoky na európske krajiny sú pre Putina prostriedkom, nie cieľom. Tým je prerozdelenie sfér vplyvu a rozklad aliancie, ktorá tomu bráni. Moskva sa svojimi cieľmi netají a opakovane podmieňuje koniec vojny odstránením „hlbších príčin“ konfliktu, medzi ktoré radí najmä rozširovanie NATO (aj na územie Slovenska). A práve v čase, keď európske vlády a spravodajské služby varujú, že Rusko môže v dohľadnom čase súdržnosť NATO skutočne otestovať, prichádza Robert Fico so spochybnením našej ochoty v prípade napadnutia vojensky pomôcť inému členovi aliancie.
Článok 5 Severoatlantickej zmluvy podľa neho dáva „široké možnosti“ a nevyžaduje vyslanie vojakov. Lenže odstrašovanie nestojí na právnych kľučkách, ktoré sa použijú v prípade reálneho nebezpečenstva. Stojí na presvedčení agresora, že v prípade napadnutia štátu NATO ostatní spojenci nezaváhajú. Každé nahlas vyslovené „ale“ je príspevkom k rozkladu tohto odstrašujúceho účinku a vítanou pomocou pre imperiálne ambície Putinovho Ruska.
Vo Ficovom závese potom vstupujú na scénu rôzni vykladači, ako jeho bývalý poradca Eduard Chmelár, ktorý na TA3 vyhlásil, že „žijeme v jednej obrovskej lži“, keď ľuďom tvrdíme, že nás aliancia chráni. Spoliehanie sa na veľmoci podľa neho vždy skončilo katastrofou a rovnako ako Fico, aj on siahol po historickom príklade Mníchova. Čo je zaujímavé, pretože pre niekoho by mohla byť táto historická trauma skôr dôvodom, aby spojenecké záväzky nespochybňoval. Kam viedlo ich porušenie v roku 1938, predsa vieme.
Dôvera v NATO je na Slovensku krehká, podľa prieskumov v aliancii chce zostať sedem z desiatich ľudí, dôveruje jej však menej ako polovica obyvateľov.
Ficove výroky sme si pritom zvykli zľahčovať: hovorí iba k voličom, keď príde na lámanie chleba, zachová sa aj tak inak. Toto zľahčovanie Ficových slov ignoruje ich rozkladný účinok a reálny vplyv. Vidíme to teraz, keď slová prekročili hranice a reagovali na ne zahraničné médiá aj český prezident. Tieto „iba slová“ spúšťajú reťaz reakcií, pričom na jej konci môže byť horší svet, v ktorom bude Slovensko menej bezpečné ako dnes.
