V srdci divočiny: Pitt bojuje o prežitie, herecky ho zatienil nemecký ovčiak
Vysadnú z hydroplánu, vybalia stan v zátoke a zapália oheň. Otvoria si prvé pivo, zatiaľ čo sa v pahrebe griluje čerstvo chytený losos. Túlia sa k sebe. Obaja sa potichu tešia, že sedia pri jazere na Aljaške, lebo tridsať rokov na to nebol čas.
Sú to dvaja vojnoví veteráni. Jedného v Afganistane postrelili do ramena, druhému museli amputovať nohu. Teda labku. Odin je totiž štvornohý veterán.
Brad Pitt sa vo filme V srdci divočiny vracia ako James Belmont, bývalý príslušník amerických špeciálnych jednotiek. Počas kariéry si síce nestihol založiť rodinu, no z vyslaní do Iraku a Afganistanu si domov odniesol vzácny dar – psa. James a Odin celé týždne trávia letmi hydroplánom ponad Aljašku, kam odišli hľadať pokojnejší život.
Prvé scény filmu sú dokonalou idylkou. Lenže Pitt dostane infarkt a s lietadlom havaruje v neprístupnom teréne. Prežijú James a Odin cestu do civilizácie? Alebo prežije pes? S takýmito reakciami sa stretol režisér David Ayer. Verejnosť musel upokojiť, že nemecký ovčiak Odin nezomrie.
Paradoxne, celá obsesia s tým, ako pes dopadne, bola napokon na škodu. Ayera to dohnalo až k tomu, aby hneď v prvej scéne vyspoiloval, ako celá snaha o prežitie dopadne.
V srdci divočiny neprináša revolúciu žánru, necháva skôr vyniknúť hercov. A nehovoríme len o Pittovi, ale najmä o štyroch nemeckých ovčiakoch, ktoré si zahrali Odina. V momente, keď Pitt dostane infarkt a havaruje lietadlom, kino prvýkrát stíchlo.
Zásoby majú na pár dní a pred sebou 93 kilometrov cez divočinu. V tomto bode začína film pokrivkávať. Sledujeme lineárnu výpravu, ktorú každých pár minút preruší prekážka.
Scenáru pomáha krása prírody. Aljašku pri natáčaní plnohodnotne zastúpili hory Nového Zélandu. Stretnutia so zvieracími nástrahami však pôsobia ako päsť na oko, scéna s grizlym mohla byť vymyslená aj inak ako pomocou lacného CGI.
Do deja vstupujú vojnové flashbacky. Odin si z Afganistanu odniesol ťažkú traumu, Belmont tam stratil celú jednotku. Sériu scén z vojny zrejme Pitt nakrútil za dve hodiny niekde v púšti, čomu zodpovedá aj kvalita výsledných spomienok.
V srdci divočiny má dva tromfy: Pitta a Odina. Natočiť survival thriller v lese s vojnovým veteránom a psom je objektívne ťažký oriešok. Pitt sa nemal s kým rozprávať, rozprával sa s Odinom aj sám so sebou, Odin odpovedal mimikou a činmi.
Pitt musel všetky emócie uhrať očami a fyzicky. Pri scéne, keď si dolámal ruku a musel si ju sám ošetriť, sme v kine ani nedýchali.
To, čo funguje bezchybne, je hudba a zvuk. Keďže dialógov niet, sústredili sme sa na praskajúce konáre, hukot rieky, škrekot zvierat.
Film vo svojej podstate funguje ako metafora o návrate z vojny, z pekla, ktoré obaja prežili. Zabudnúť sa nedá, dá sa to zvládnuť len spoločnými silami. Vzájomnou dôverou.
Je V srdci divočiny najlepší survival thriller? Nie. Mal by si ho pozrieť aj divák, ktorý nie je zarytý psíčkar? Napriek všetkému áno. V momente, keď v nás pomaly narastala skepsa z prvoplánového scenára, nás film emocionálne rozsekal. Ayer zaužívanú žánrovú schému otočil naruby a rozbil hollywoodsky koniec, ktorý sme očakávali.
