Vrútky, Nováky, Spišská Stará Ves, Staškov. Koľko varovaní ešte potrebujeme?
Po Staškove už nemôžeme hovoriť o tragických výnimkách.
Definitívne sú preč časy, keď sme z diaľky sledovali útoky na amerických školách. Keď v apríli 1999 dvaja študenti na Columbine High School v Colorade zavraždili dvanásť spolužiakov a učiteľa, bola to pre nás desivá, ale vzdialená americká realita. My, zhrození diváci, sme sa na konci správ predsa len s úľavou vracali do tej slovenskej, ubezpečení a ubezpečujúci sa, že nás sa to našťastie netýka.
Potom prišli Vrútky. V júni 2020 vtrhol do Spojenej školy bývalý žiak s nožom. Zabil zástupcu riaditeľky, ktorý sa mu postavil do cesty, a zranil učiteľku a niekoľko detí. Pripomenuli sme si povinné myšlienky o bezpečnom priestore a o tom, že naše deti už od mladého veku navigujú nebezpečné prostredie v útrobách internetu. Ale stále sme v sebe čičíkali nádej: azda to bola len deviácia, tragická výnimka. Nebola.
V roku 2022 prišiel žiak do školy v Novákoch so sekerou a zranil spolužiakov. V januári 2025 zavraždil osemnásťročný študent v Spišskej Starej Vsi spolužiačku a zástupkyňu riaditeľa. A teraz prišiel Staškov.
Dnes sa pozeráme na to, ako chodia do škôl aj deti so symbolickým odisteným granátom v rukách. A nie sú to len školy vo veľkomestách alebo v mestských častiach, kde predpokladáme, že klíči nejaké nešťastie, lebo drogy, gangy, herne a iné liahne agresie. Útoky sa dnes už nielen na Slovensku, ale aj vo svete často dejú v malých mestách, kde predpokladáme, že neexistuje také silné odcudzenie, že triedy sú menšie, komunita zomknutejšia, veď všetci sa navzájom poznajú.
Lenže deti dnes nežijú iba na reálnych uliciach, nevysedávajú len v mestských kinách. Cez svoje telefóny sa dostávajú aj na najtemnejšie miesta a dolieha k nim aj krik dílerov nenávisti. Mnohé deti sa vo svojich predstavách o tom, aké reakcie na hnev, zradu alebo obyčajné sklamanie sú prípustné a normálne, vzďaľujú od reality. Niekedy bez toho, aby im bolo jasné, čo zo všetkého, čo vidia a konzumujú v digitálnom svete, je skutočné.
Navyše sa naša spoločnosť ešte len učí vnímať duševné choroby a psychickú bolesť ako skutočné – ako niečo, čo môže byť podobne vážne alebo ešte vážnejšie ako zlomená ruka či slepé črevo a čo si vyžaduje pomoc odborníka. Poznám rodičov, ktorí mali ochotu a otvorenosť obrátiť sa so svojím dieťaťom na psychológa, no zistili, že ho vo svojom meste buď nenašli, alebo dostali odrádzajúco vzdialený termín, prípadne si náklady na terapiu nemohli dovoliť. Nanešťastie si mnohí rodičia stále povedia: psychológ je pre bláznov a moje dieťa je normálne, potrebuje len prísnejšiu ruku. Alebo zaracha.
Samozrejme, nie je správne po takejto tragédii vytvárať unáhlené závery a snažiť sa do nej vtesnať všetky bolesti spoločnosti. Ani okamžite hľadať vinníkov a prekladať príbeh do politického jazyka. Na to všetko bude čas.
Dnes by sme si mali uvedomiť, ako každá podobná tragédia zasahuje stovky ďalších detí. A rodičov, ktorých viera v bezpečné školy sa otriasa v základoch. Vidíme zranené komunity, rodiny aj ľudí z okolia útočníka, ktorí si budú dookola klásť otázku, čo ešte mohli urobiť, aby sa podobná tragédia nestala.
Pre rodinu obete dnes neexistuje žiadna útecha. Slová sú slabé a podlamujú sa pod ťarchou tragédie.
To však neznamená, že my ostatní by sme si nemali klásť vážne otázky. A najmä dohliadnuť na to, aby sa po čase opäť nerozplynuli. Aby sme nezabudli na sľuby, ktoré sme si dali, ani na tie, ktoré sme žiadali od politikov. Lebo ak nič skutočné neurobíme, na čierny zoznam slovenských škôl môže čoskoro pribudnúť ďalšia.
A tieto otázky si musíme klásť spoločne. Všetci.
