Kováč z Marikovej vytvoril z ocele unikátnu sochu medveďa
Milan Lokšík z Marikovej sa už takmer tri desaťročia venuje umeleckému kováčstvu. Vyštudoval elektrotechniku, no kováčska vyhňa ho nakoniec prilákala natoľko, že sa rozhodol pokračovať v rodinnom remesle. V jeho dielni nevznikajú len brány či zábradlia, ale aj rozsiahle sochárske diela. Jeho práce sa dnes nachádzajú na celom svete, od Paríža až po Toronto.
Medveď z kilometra drôtu
Najnovšie vytvoril veľkorozmernú oceľovú plastiku medveďa v životnej veľkosti. Socha je zostavená zo štrnástich tisíc malých kovových dielikov znázorňujúcich zvieraciu srsť. Na jej tvorbu využil kilometer drôtu a meria takmer dva metre.
„Chcel som trošku rozbiť plochu, bolo to veľké zviera a nechcel som to urobiť len z kusov plechu. Povedal som si, že to skúsim inak,“ vysvetľuje majster, ktorý takúto nezvyčajnú štruktúru použil prvýkrát. Najskôr vytvoril nákresy v reálnej veľkosti, podľa nich vznikla kostra, ktorú postupne obaľoval vrstvami. Dielo, ktoré patrí doteraz k jeho najväčším, vznikalo od začiatku roka. Medveď je dnes pripravený na záverečné pozinkovanie a následne si ho prevezme zákazník.
Ako keby objavil poklad
Umeleckému kováčstvu sa pôvodne čiastočne venoval už jeho otec. Lásku k remeslu však u neho vzbudila až medzinárodná kováčska výstava na českom hrade Helfštýn v deväťdesiatych rokoch. „Cítil som sa, ako keď Alibaba vošiel do jaskyne a zbadal ten obrovský poklad,“ spomína marikovský kováč na moment, kedy na jednom mieste uvidel stovky najlepších kováčov z celej Európy.
Táto návšteva mu udala nový životný smer. Zúčastnil sa odborných kurzov u svetoznámeho Alfreda Habermanna, ktorého prezývali aj „pápež kováčov“. Dnes má Milan Lokšík fungujúcu dielňu, v ktorej pomáha nielen jeho brat Peter, ale aj manželka Erika. Spoločná práca v dielni sa tak stala prirodzenou súčasťou ich každodenného života. Kým on pripravuje masívne konštrukcie a tvárni hrubý kov, ona prináša do dielne jemnosť, vďaka ktorej majú ich diela vlastnú dušu.
Vraj len poctivý remeselník
Umelecké kováčstvo vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti, presnosti a rešpektu k materiálu. Majster z Marikovej sa pritom nepovažuje za umelca. Pokorne o sebe tvrdí, že je len poctivým remeselníkom, ktorého baví prekonávať vlastné hranice. „Čím netradičnejšie dielo, tým je to pre mňa väčšia výzva,“ hovorí.
Výroba nadrozmerných zvieracích sôch či záhradných doplnkov trvá často dlhé mesiace. Ide o manuálne náročnú prácu a väčšinu špeciálnych klieští a náradia si v dielni vyrábajú sami na mieru presne podľa potrieb danej zákazky. Najskôr vytvorí nákres a anatomicky presnú kostru, ktorá je základom pre dobrý výsledok. „Keď tú kostru neurobím dobre, stane sa, že prídem v pondelok po víkende a vidím, že je čosi zlé a musím to rozoberať,“ priznáva. Niekedy si predlohu radšej vymodeluje z hliny alebo plastelíny. Vďaka tomu dokáže presne odhadnúť proporcie ešte predtým, než siahne po kove. Na rozdiel od dreva práca s kovom povoľuje robiť chyby, aj neuspokojivý výsledok je možné opätovne opraviť. „Je to ako hranie sa s plastelínou. Keď to nahrejete, je to poddajné a tvárne,“ opisuje kováč.
U nás víťazí najnižšia cena
Slovenský trh s kováčskymi výrobkami je podľa Lokšíka úplne iný než v susednom Česku. Vníma priepastný rozdiel v prístupe k obnovám historických hradov, kaštieľov či kostolov. Kým v Česku dostávajú umeleckí kováči priestor vytvoriť moderné autorské diela spracované tradičnými postupmi, na Slovensku pri pamiatkach až príliš často víťazí najnižšia cena.
„Je mi smutno z toho, keď vidím, že sa to tam pozvára z najlacnejších možných materiálov. Pre mňa je to znehodnotenie remesla.“ Hoci súčasná doba remeslu veľmi nepraje a máloktorý mladý človek chce pracovať v dielni s rukami od sadze, skúsený kováč verí, že o pár rokov si poctivú manuálnu prácu budú ľudia ceniť oveľa viac ako dnes.
