Namaľoval svoje vojnové traumy
V júni roku 1924 sa v Bratislave otvorila pozoruhodná umelecká výstava, ktorá na chvíľu rozbúrila stojaté vody kultúrneho života v novej slovenskej metropole. Neodohrávala sa v reprezentačnej galérii ani vo výstavnom priestore, ale v školskej telocvični na Ružovej ulici. Košický maliar Anton Jasusch tu po prvý raz v koncentrovanej podobe vystavil svoje diela.
Už názvy vystavovaných diel mnohé napovedia: Kolobeh života (Putovanie duší), Zánik planéty, Žltý mlyn, Posledný súd či Príšera vojny. Do dobového kánonu, v ktorom sa vo výtvarnom umení často hľadalo národné a slovenské, zrazu vtrhol muž s desivou víziou ľudského osudu, neodbytného konca a vojnovej fantazmagórie. Viaceré z plátien merali tri krát tri metre a návštevníkov okamžite upútali monumentalitou zobrazenej myšlienky.
Búrlivo zareagovala aj dobová tlač. Kým jedni ohlasovali nový fantastický zjav, pri ktorom je potrebné vybehnúť na ulicu a kričať „Heureka“, iní mu vyčítali, že je „nestudným ospevovaním ľudského koitu“.
To, čo upútalo pozornosť bratislavského publika, vyniklo z osobnej a strašnej umelcovej skúsenosti. Po rokoch strávených na frontoch prvej svetovej vojny, v zajateckých táboroch v Rusku i na strastiplnej ceste domov cez polovicu sveta sa Anton Jasusch na niekoľko rokov zamkol a maľoval. V akomsi tvorivom záchvate vzniklo jeho životné dielo, ku ktorému sa už azda ani v neskorších rokoch nepriblížil.
Posolstvo ukryté v Jasuschových plátnach charakterizoval historik umenia Tomáš Štrauss. Podľa jeho slov robí honba za peniazmi, kariérou a spoločenským postavením z človeka pretekára, ktorý nevie prečo a kam beží. Osobitné miesto v tomto systéme odcudzujúcich síl má sexus, ktorý je pre danú spoločnosť narkotickou „soľou a korením bytia“. Prostredie, v ktorom sa rozvíja dnešný človek, podľa autora utvára nielen zmechanizovaný a bezcieľne prežívaný život a nedostatok ideálov, ale aj falošné ideály. Sám Jasusch to vyjadril slovami o „dnešnom človeku, ktorý všetko vie, o všetkom vie, len o tom nie, čo by mal“.
