Zvykli sme si na extrémne násilie a mŕtve telá, hovorí riaditeľka festivalu Jeden svet
Riaditeľka festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet Eva Križková v rozhovore uviedla, že téma izraelsko-palestínskeho konfliktu mala tendenciu byť vo filme tabuizovaná, no v súčasnosti ju čoraz viac vidno na plátnach medzinárodných festivalov. Súčasná dokumentárna tvorba je podľa nej veľmi rôznorodá a odvážna a otvára aj témy, o ktorých sa dlho nehovorilo.
Pri výbere filmov do programu neraz plače aj celý tím. „Počas celého roka vidím ľudí po celom svete, ktorí v extrémne náročných podmienkach budujú rodiny, vzdelávajú sa, tvoria umenie a starajú sa o seba. Často neplačeme od smútku, ale od dojatia nad silou protagonistov a tým, ako dokážu prekonávať ťažké podmienky,“ vraví Križková.
Podľa jej slov žijeme v čase, keď sa vojny, humanitárne katastrofy, klimatická kríza aj oslabovanie demokratických inštitúcií odohrávajú súčasne. Krízy sú veľmi prepojené a nedá sa hovoriť o jednej z nich bez širšieho kontextu, pretože sa navzájom ovplyvňujú. „Nemôžeme hovoriť o ekologickej kríze bez toho, aby sme sa nepozerali na vojnové konflikty vo svete – a naopak,“ dodáva.
Jeden svet je súčasťou oddelenia globálneho vzdelávania organizácie Človek v ohrození. Jednou z jeho úloh je odkrývať pôvod, dôvody a súvislosti humanitárnych kríz, problémov a konfliktov vo svete. Festival sa snaží prehlbovať poznanie o tom, že jednotlivé problémy neexistujú vytrhnuté z kontextu, ale vždy majú presahy aj do ostatných rovín a oblastí.
Na otázku, v ktorom momente sa vzdialená kríza stáva aj naším problémom, odpovedá, že sa na to dá pozerať humanisticky aj pragmaticky. „Z humanistického pohľadu – pokiaľ si chceme zachovať ľudskosť, nemôže nám byť jedno, keď sa kdekoľvek na svete pácha nespravodlivosť a siaha sa na základnú ľudskú dôstojnosť,“ hovorí. Z pragmatického hľadiska podľa nej v globalizovanom svete platí, že čokoľvek sa stane na druhom konci sveta, odrazí sa to v cenách benzínu, energií či dovezených potravín. Klimatická zmena, ale aj politické a vojenské konflikty sa prejavujú v migrácii a v spoločenských problémoch, ktoré potom kulminujú v strednej Európe.
Na sociálnych sieťach vidíme dianie vo svete takmer neustále a z prvej ruky. Podľa Križkovej sme si na zlé správy začali zvykať. „Ako ľudstvo v rámci západnej civilizácie sme v mnohom otrlí a obávam sa, že až cynickí. Sme zvyknutí čítať o extrémnom násilí a vidieť reportážne zábery mŕtvych tiel či zranených ľudí takmer na dennom poriadku,“ upozorňuje.
Práve preto je podľa nej dôležité vysvetliť, že filmy, ktoré festival prináša, idú hlbšie pod povrch. Nie sú to rýchle reportážne či faktografické žurnalistické obsahy. Kvalitnú žurnalistiku si váži, no autorské celovečerné dokumentárne filmy podľa nej prinášajú hlbší vhľad do reality. Pristupujú k realite cez príbehy individuálnych hrdinov a na ploche viac ako hodiny až dvoch majú priestor nechať diváka vniknúť do reality, súvislostí a širšieho kontextu. Práve to dokáže vyvolať ľudskú empatiu oveľa silnejšie než rýchlo zostrihané a odosobnené zábery v správach.
Križková študovala filmovú vedu, takže videla množstvo dokumentov ešte predtým, než začala pôsobiť na Jednom svete, kde je už osem rokov. Ako prelomové pre ňu boli filmy Dušana Hanáka. Na vysokej škole pozerala celú československú dokumentárnu školu. „Toto obdobie ma formovalo na celý život a odtiaľ som zvyknutá pozerať sa na svet cez filter dokumentárneho pohľadu,“ uvádza.
Podľa nej sa názory ako také často preceňujú a zbytočne rozdeľujú. Dokumentárne filmy dokážu vyvolať empatiu, ktorú považuje za podstatne dôležitejšiu schopnosť a kvalitu. „Je prirodzené, že nemôžeme mať všetci rovnaké názory, ale dôležité je rešpektovať život a dôstojnosť druhého človeka, prijať rozmanitosť a postarať sa jeden o druhého. V tom majú dokumentárne filmy dar,“ uzatvára riaditeľka festivalu Jeden svet.
