Trénuje, kým ostatní ešte spia. Slovák dáva o sebe vedieť na maratónoch v zahraničí
Tomáš Michalec vymenil horskú cyklistiku za beh, aby zefektívnil svoj tréning a nemusel úzkostlivo riešiť životosprávu. Dnes má na konte viaceré štarty na veľkých maratónoch v Berlíne či Palerme a preteká vo farbách Maratón klubu Rajec.
V rozhovore približuje, ako vyzerá jeho nekompromisná ranná rutina, prečo napriek skúsenostiam odmieta trénovať mládež a z akého dôvodu je kvalitná športová infraštruktúra prínosom pre celú spoločnosť.
Od základnej školy sa venoval horskej cyklistike, neskôr však prešiel k behu, ktorý sa mu ukázal ako efektívnejší. Inšpiroval ho aj brat, ktorý už behával. Dlhé roky nemal športové hodinky ani záznamy o výkonoch, hnala ho túžba zlepšovať sa. Prelomovým podujatím bol pretek v Šuji pri Rajci, kde skončil druhý.
Rajeckú dolinu považoval za pekné miesto už počas cyklistických čias. Prvý polmaratón tam odbehol v roku 2010, o rok neskôr prvý Rajecký maratón. V Rajci si prvýkrát vyskúšal stáť na stupňoch víťazov a vnímal silnú komunitu okolo klubu. Neskôr začal trénovať s Rasťom Kalinom a klub ho zaregistroval.
Registrácia v klube je podľa neho povinná pri podujatiach typu majstrovstvá Slovenska, na bežné preteky sa možno prihlásiť aj bez nej. Klubové zastrešenie zároveň vytvára profil na stránkach svetovej atletiky. Vonku absolvuje zvyčajne jeden väčší maratón ročne, štyrikrát bežal v Berlíne a viackrát v Palerme, občas štartuje aj v Poľsku či Česku.
Organizačne sú podľa neho Bratislava aj Berlín na profesionálnej úrovni. Zásadný rozdiel je v atmosfére a veľkosti podujatia – v Berlíne stojí na štarte 50-tisíc ľudí a celé mesto maratónom žije, kým v Bratislave mu bežní obyvatelia nevenujú veľkú pozornosť.
Systematická príprava na veľké ciele trvá okolo 10 až 12 týždňov. Na aprílový maratón v Bratislave začína s intenzívnym tréningom v polovici januára, na jesenný Berlín koncom júla alebo začiatkom augusta. Približne polovica roka sa nesie v znamení štruktúrovaných tréningov, zvyšok si trénuje voľnejšie.
Štartovné na polmaratón či maratón sa dnes pohybuje od 50 do 200 eur, v Berlíne alebo New Yorku aj 200 až 300 eur, k tomu náklady na cestovanie a ubytovanie. Finančnú podporu z klubu v minulosti dostal, no požiadal, aby ju radšej investovali do rozvoja komunity a podpory mládeže v Rajci. Svoje bežecké aktivity si dokáže zaplatiť z vlastného vrecka.
Trénovať mládež odmieta. Trénerstvo je podľa neho vedný odbor, ktorý sa dlhé roky študuje, a neodborným prístupom by mohol deťom spôsobiť zranenia alebo v nich vyvolať nechuť k športu. Každému preto odporučí skúseného trénera so vzdelaním.
Vníma, že výkonnostne zameraných ľudí pomaly ubúda. Najpodstatnejšie je podľa neho, aby sa ľudia hýbali – nezáleží na tom, či niekto odbehne maratón za tri, štyri alebo päť hodín. Moderné technológie a doplnky sú skvelé, no väčšina ľudí trávi osem až deväť hodín denne v zamestnaní a venuje sa rodine. Na Slovensku nemáme plných profesionálov, aj najrýchlejší maratónec funguje v Banskej Bystrici ako lekár.
K úspechu mu pomáha rutina budovaná celé roky. Behává výlučne skoro ráno pred odchodom do práce, o piatej ho nemá čo rozptýliť. Vstáva okolo 4:15, nachystá raňajky sebe a synovi, vypije kávu a vybieha. Po návrate sa manželka chystá do práce, on sa naje, osprchuje, odvezie syna do škôlky a ide do roboty. Dva až štyrikrát do týždňa zaradí strečing a jemné core cvičenia.
Podpora rodiny je podľa neho kľúčová, bez tolerancie manželky by to nefungovalo. Spoznali sa v čase, keď už naplno pretekal. Večer sa naplno venuje synovi, manželku berie na preteky a pozná ľudí z komunity.
Zahraničných momentov mu najviac utkvel maratón v Palerme, kde skončil tretí a predbehli ho iba dvaja keňskí pretekári. V roku 2019 v Skopje zabehol čas pod 2:45 a prvý raz sa kvalifikoval do Berlína, kde trikrát prepísal osobný rekord. Zo slovenských sú jeho srdcovkami Rajec a Bratislava.
Zažil aj kuriózne situácie – na polmaratón v Liptovskom Mikuláši si zabudol kraťasy a náhradu zháňal v obchode. Veľké preteky s tisíckami účastníkov absolvuje zväčša dvakrát do roka, ostatné štarty sú na lokálnych podujatiach, ktoré majú podľa neho najautentickejšiu atmosféru.
Bežecká komunita ho podľa jeho slov neuveriteľne prepája, medzi bežcami si hneď má čo povedať. Na záver chce, aby zaznela vďaka rodine, Rasťovi Kalinovi aj kolegovi Martinovi Kováčikovi, a pripomína pominuteľnosť zdravia.
Šport a kluby podľa neho formujú komunitu a učia disciplíne a zodpovednosti, preto by mali byť zo strany štátu systematicky podporované. Okrem financií je podstatná infraštruktúra – v Žiline je voľne prístupná atletická dráha, pri Bytči bezpečná cyklotrasa. Takéto podmienky by mali byť dostupné aj v najmenších obciach.
