Volebné šoky a hľadanie nádeje uprostred spoločenskej krízy
Vo svete, kde sa krízy vrstvia a spoločenská dôvera klesá, sa čoraz častejšie objavuje otázka, ako si zachovať nádej a ako čeliť autokratickým tendenciám. Na príklade osobnej spomienky z decembra 1989, keď sa po páde komunistického režimu otvorili hranice, sa ukazuje, že práve spoločné gesto a ochota konať môžu prelomiť pocit bezmocnosti.
Väčšina ľudí si po páde režimu spája nádej s konkrétnymi politickými zmenami. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej v roku 2018 vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí. Protesty viedli k pádu ministra vnútra aj predsedu vlády, no euforia z občianskej mobilizácie sa neskôr rozplynula. Nasledovali roky pandémie, vojny na Ukrajine a návrat autokratických praktík, ktoré podľa prieskumov vyvolávajú v spoločnosti sklamanie.
Psychologický výskum Martina Seligmana a Stevena Maiera ukázal, že pasivita pri opakovanom neúspechu nie je naučená bezmocnosť, ale predvolená reakcia mozgu. Podľa ich zistení treba znovu získať skúsenosť, že konanie má zmysel. Nádej sa preto nezakladá na optimizme, ktorý čaká na šťastnú náhodu, ale na rozhodnutí konať aj bez záruky výsledku.
Filozof Milan Šimečka pripomínal, že dejiny netvoria len veľké udalosti, ale aj malé dejiny každodenného života. Práve v nich sa rodí nádej, ak sa nestanú útočiskom rezignácie. Ako príklad uvádza študenta z Popradu, ktorého kritický nápis na chodníku spustil vlnu solidarity. Takéto malé gesto podľa neho ukazuje, že rozhodnutie jednotlivca môže zmeniť to, čo si dovolia ostatní.