Od baroka k romantizmu: Prečo šľachta podľahla čaru anglických parkov?
Anglické parky sa na Slovensku zachovali v pomerne veľkom množstve a niektoré z nich patria k tým najvýznamnejším v strednej Európe. Ich podoba vychádza z postupnej zmeny vzťahu človeka k prírode, ktorá sa v záhradnej architektúre prejavila od 18. storočia.
Na rozdiel od barokových záhrad s pravidelnosťou a symetriou dával anglický park priestor ideálu voľnosti a slobody. Parky obklopujúce rezidencie boli výsadou panovníckych dvorov a šľachty, ktorej sila vplývať na politické dianie však už v 18. storočí v Európe slabla. Aristokracia v parku videla priestor na prezentáciu starobylosti svojho rodu a kontinuity s dejinami.
Anglický park ako umelecké dielo, do ktorého je pretavený filozofický traktát, nie je možné spájať s parkami mestského typu či s botanickými záhradami. Aristokracia sa na vytváraní parkov podieľala v polohe investora, keďže dodávala architektonickému návrhu obsah, ktorý je od anglického parku neoddeliteľný.
V 18. storočí sa s nastupujúcim senzualizmom stretávame s použitím výrazov ako pitoreskný, poetický, tajomný, vznešený či stratený raj. Motív parku ako rajskej záhrady je v našich kultúrnych dejinách prítomný takmer nepretržite.
Vzácne sú príklady zrúcanín, okolo ktorých bol park založený. V našom prostredí boli takto využité zrúcaniny hradu Parič v Trebišove či zvyšky forgáchovského kaštieľa v Čachticiach, no budovali sa aj umelé zrúcaniny, ako napríklad v Betliari.
Významný nemecký historik záhradnej teórie Adrian von Buttlar sa zamýšľa nad príčinou vzniku anglického parku ako reakcie na francúzsky park: záhrady boli vždy obrazmi túžob a vysnívaného sveta, no zároveň aj rekonštrukciou prvej záhrady – rajskej. Okolo roku 1720 sa objavuje záhradný typ, ktorý podľa miesta svojho vzniku pomenovali anglický park.
Vnútorný duchovný rozmer záhrad sa požadoval aj na základe poznania Orientu, menovite čínskych záhrad. Nevyumelkovanosť a prirodzenosť čínskych záhrad slúžiacich na meditáciu inšpirovala európskych znalcov svojím hlbokým odkazom, ktorý v geometrických záhradách tej doby nenachádzali.
Približne od polovice 18. storočia sa tvorcovia čím ďalej tým viac odpútavali od pravidelnosti tvarov a súmernosti výsadby a prikláňali sa na stranu prírodných foriem. Existuje aj akýsi medzistupeň – prechod medzi francúzskym a anglickým parkom. Najtypickejším príkladom takéhoto spojenia je park Csákyovcov v Hodkovciach či Andrássyovcov v Trebišove.
Dojem skutočnej prirodzenosti sa docieľoval vytvorením širokých priehľadov, ktoré otvárali pohľady na ďaleké scenérie lesov. Krásny príklad spájania parkových zákutí a výhľadov z kaštieľa s prirodzeným okolitým hornatým krajom nachádzame v andrássyovskom sídle v Betliari, kde sa priehľadmi zrak pozorovateľa spája so strmými zrázmi vrchu Volovec.
Stoweský park patrí medzi najstaršie svojho druhu a na základoch geometrického parku ho navrhol záhradný architekt William Kent okolo rokov 1710 – 1720. Početné stavby, ktorých architekti pracovali s inšpiračnými zdrojmi od antiky cez stredovek až po klasicizmus, sú odrazom kultúrneho vedomia.
Gotika sa v anglickom parku objavuje ako nositeľka historického povedomia, ako stelesnenie stredovekej atmosféry povýšenej na ideológiu. Úplne inú funkciu mala gotika v našom prostredí – na území dnešného Slovenska, kde odpadá úloha národného štýlu. Gotika v čase svojho prenikania do Horného Uhorska v 19. storočí bola takmer výlučne štýlom aristokracie.
Anglický park sa približne od 60. – 70. rokov 18. storočia stal predmetom obdivu a v nejednom prípade aj nákladnej zahraničnej cesty. Z letmých a nesúrodých odbočení môžeme konštatovať, že aj naše prírodno-krajinárske parky sú svedectvom nielen mechanického prebrania formálnych znakov, no ich tvorcovia a investori sa snažili zachovať ich pôvodné idey a zároveň ich obohatiť o domácu tradíciu.
