Našiel starú chalupu, kúpil ju za 400-tisíc korún. Pri rekonštrukcii objavil urnu a zažil desivú noc
Keď Michal Klega prvýkrát uvidel chalupu na konci Vědlic v Českom stredohorí, bola vo veľmi zlom stave. Práve to ho však priťahovalo. Dom s hrubými kamennými múrmi, ktorý pamätá cisára pána, dve vojny, socializmus aj divoké deväťdesiate roky, vyzeral v okolitej divokej krajine ako kulisa z hororu.
„Kamarát fotograf tu v divokých deväťdesiatych rokoch kúpil chalupu, a kým ju opäť predal, niekoľkokrát som uňho bol. A práve kúsok odtiaľ bola k dispozícii táto chalupa, ktorú som získal za 400-tisíc korún aj s kúskom lesa. Bola v hroznom stave, ale mne sa to páčilo, pretože vyzerala ako z nízkorozpočtových hororov, ktoré mám tak rád,“ spomína grafik.
Písal sa rok 2001 a Klega mal o rekonštrukcii pomerne jednoduchú predstavu: dva roky práce, niekoľko stotisíc korún a bude hotovo. Lenže zo zdanlivo krátkeho projektu sa stal proces, ktorý pokračuje dodnes.
Dnes už chalupa vyzerá úplne inak. Funguje ako ubytovanie pre rodiny, skupiny aj firemné teambuildingy, má kúpacie jazierko, vináreň a kapacitu až pre 17 ľudí.
K hororovému vzhľadu domu pridal príbehy, ktoré mali hostí pobaviť a podporiť povesť neobyčajného miesta. Niektoré boli založené na skutočnosti, iné si vymyslel. Potom však počas rekonštrukcie narazil na niečo iné.
„Tajomno je v kurze. V kine dáte za nízkorozpočtový horor s pukancami s rodinou viac ako tisícku, tu je strašenie v cene a rozhodne je v kategórii A+,“ hovorí so smiechom. Nie všetko, čo sa okolo chalupy rozpráva, je však podľa neho fikcia. Pri vypratávaní domu totiž našiel niečo skutočne zvláštne: nemeckú urnu s popolom.
Pri rekonštrukcii nachádzal Klega hlavne predmety z minulých desaťročí – staré noviny, potravinové lístky alebo veci z obdobia socializmu. Potom objavil urnu.
„Nemala žiadne meno, iba číslo,“ hovorí. Uložil ju do čiastočne opravenej izby. Mala tam podľa neho zostať, kým pre ňu nenájde dôstojnejšie miesto. Lenže pri rekonštrukcii potreboval nádobu na impregnáciu trámov. „Pár starých hrncov tu bolo, ale tiekli, potom koryto a lavór, oboje príliš veľké.“
„Môj zrak padol na urnu.“ A tak ju použil. „Urobil som pietny rozptyl v pŕhľave a pustil sa do miešania chemikálií.“ Potom na celú vec zabudol. Až do času, kým sa mu nesníval sen, ktorý zásadne zmenil jeho vzťah k chalupe.
V piatok mal odísť na chalupu. V noci pred odchodom sa mu však snívalo, že pod kamenným schodiskom objavil ukrytý poklop. Pod ním viedli schody do hlbokej pivnice, o ktorej nemal ani tušenia.
„Dolu vidieť nebolo, len tam fosforeskovala hmlistá žiara, asi ako Čerenkovovo žiarenie v jadrovom reaktore. Zostupoval som obozretne po schodoch dolu a čoraz väčší strach ma tlačil na hrudi. Až som sa prebudil, zaliaty ľadovým potom.“ Znova zaspal. A sen pokračoval. „Opäť som zostupoval nižšie do hlbín pivnice, žiara bola jasnejšia a tá abstraktná hrôza silnejšia a silnejšia. A znova prebudenie a znova kvapky potu.“
Pričítal to svojej záľube v hororoch. Lenže potom sa mu rovnaký sen sníval tretíkrát. „Zostupoval som nižšie, žiara už naplnila celý priestor, siahla na mňa ľadová ruka strachu a ja som sa znova prebral. Tentoraz už pomerne vystrašený.“ Bolo okolo šiestej ráno. Klega už radšej znova nezaspal a vyrazil do práce.
Pracovný deň prebehol normálne. Keď sa popoludní blížila štvrtá hodina, ostatní zamestnanci odišli domov. Klega zostal posledný. Keď konečne vyšiel z pražskej kancelárie, čakalo ho niečo, čo do celého príbehu podľa neho zapadlo až príliš dobre.
„Vyjdem pred dom, mali sme krásnu vilku s predzáhradkou na Vinohradoch, prakticky v centre Prahy. Siaham na kľučku a zamrznem: na bráničke sedeli dva výstavné lišaje smrtihlavy – nočné motýle, vzácne aj vo voľnej prírode, nieto ešte v centre metropoly!“ Jeho rozhodnutie na ďalšie dni bolo rýchle. „Nuž, tento víkend som radšej strávil v byte a na chalupu som nešiel.“
Či išlo o náhodu, silu sugescie alebo len kombináciu podivných okolností, Klega nerieši. Duch bol napokon pôvodne jeho vlastný nápad. Tento zážitok bol však podľa neho skutočný.
„Robím všetko sám, takže sa to vlečie. A tiež stále všetko prerábam, zrodí sa nápad a väčšinou práve počas dlhých jesenných nocí mám neodbytné nutkanie ho hneď realizovať.“ Technicky najnáročnejšia preňho bola okrem iného snaha preraziť kamenný múr pre potrubie kúrenia.
„Prakticky všetko som sa naučil za pochodu, pretože som nič nevedel,“ smeje sa. Z rozpadávajúcej sa stavby je dnes pohodlné ubytovanie. Klega však atmosféru pôvodného domu zachoval. A s ňou aj trochu toho tajomna. Keď sa ho spýtate, či sa dnes večer v chalupe cíti sám, odpovie po svojom: „Tu nie som nikdy sám.“ A ako vyriešiť, keby sa azda niektorý z hostí bál, že na „strašidelnej“ chalupe nezaspí? Michal radí jasne: „Dajte si Rohypnol!“
