Protesty v Tirane prerástli do násilnej študentskej revolty
Akademický rok sa iba začal, no študenti v Albánsku do lavíc nezasadli. Centrum Tirany už druhý týždeň pripomína bojovú zónu. Protesty, ktoré sa v máji začali ako „plameniaková revolúcia“ proti odpredaju chránenej prírodnej rezervácie s plameniakmi ultrabohatým investorom z prostredia rodiny amerického prezidenta Donalda Trumpa, po mesiacoch ochabnutia zosilneli a zmenili sa na intenzívnu študentskú revoltu.
Následky vzbury proti 13-ročnej vláde socialistu Ediho Ramu, korupčným škandálom, vysokej inflácii a rastúcim nákladom na život vidieť na každom rohu Tirany. Na spálených vládnych budovách, rozbitých bankomatoch, vybitých oknách bánk, na barikádach lemovaných zapálenými smetnými košmi, dlažobných kockách lietajúcich priestorom a molotovových koktailoch smerujúcich na ozbrojené policajné jednotky. Na strane bezpečnostného aparátu zase v hektolitroch striekajúcej vody, mrakoch slzotvorného plynu či v spŕške gumových projektilov.
Krajina otvorená svetu, no benefity cíti málokto
Letisko v Tirane je jedným zo symbolov pokroku, ktorý krajina od zvrhnutia komunistickej diktatúry dosiahla. Za vlády diktátora Envera Hodžu bolo Albánsko najizolovanejšou krajinou na európskom kontinente. V 90. rokoch odbavili na letisku okolo 300-tisíc pasažierov ročne, teraz cez letisko do krajiny ročne vstúpi až 13 miliónov pasažierov. Krajina má pritom iba 2,4 milióna obyvateľov a v cestovnom ruchu pracuje každý piaty Albánec. Turizmus predstavuje až štvrtinu hrubého domáceho produktu.
No hoci sa krajina dávno otvorila svetu, bežný Albánec tieto benefity cíti poskromne. Podľa tohtoročných štatistík Eurostatu má Albánsko najväčší podiel populácie žijúcej na pokraji chudoby. Až vyše 40 percentám domácností hrozí chudoba a sociálne vylúčenie.
Štrajk a solidarita učiteľov
Študenti vysokých škôl vyhlásili štrajk, odmietli sa vrátiť do prednáškových lavíc a vyšli do ulíc Tirany. Protestujúci stavajú barikády, zapaľujú smetné koše, aby spomalili pohyb bezpečnostných zložiek. Ich výčitky sú formulované jasne: nekvalitné školy za príliš drahé školné, nedostupnosť bývania, málo práce pre mladých.
Na Tiranskej polytechnike sa v piatok dopoludnia schádzajú učitelia a študenti nielen z tejto školy, ale z celej Tirany. Medzi nimi aj 56-ročný profesor Sandër Kovaçi z Fakulty matematických vied a inžinierstva a líder učiteľských odborov. „Sme tu, aby sme podporili našich študentov. Toto je štrajk za ich práva. Za odstúpenie vlády, pretože neplní ich požiadavky,“ hovorí.
Zdôrazní, že policajná brutalita bola jednou z posledných kvapiek: „Sme proti brutalite polície, ktorá prekročila všetky zákonné hranice. Policajné násilie je veľmi intenzívne a namierené proti ľudským právam aj proti ústave. Sú to naše deti, naši študenti.“
Konfrontácia pred ministerstvom
Dav sa presúva k budove ministerstva školstva, ktorá bola poškodená už počas predchádzajúcich dní. Tu už čakajú vodné delá. Na ťažkoodencov hádžu zabalené croissanty a sladkosti, znak toho, že väčšina z nich neprišla hádzať dlažobné kocky. V skupine mladíkov s maskami na tvári je aj 15-ročný Resild. „Protestujeme za našu budúcnosť. Nevídam svojho otca, vidím ho iba dvakrát do roka, pretože žije v inej krajine, v Holandsku. Musel odísť za prácou, odišiel, keď som mal tri roky,“ hovorí.
Niekoľko mladých ľudí začne hádzať dlažobné kocky do vybitých okien ministerstva. O chvíľu sa začne hýbať vodné delo. Na demonštrantov mieria prúdy vody, postupne sa pridá aj slzotvorný plyn. Polícia je nekompromisná a vytláča ľudí z ulíc blízko hlavného Skanderbegovho námestia.
Pouličné boje a pomoc zdravotníkov
Pred siedmou večer davy mladých opäť zaplavujú ulice. Mieria na bulvár, stavajú barikády na cestách. Zapaľujú smetné koše. Touto taktikou chcú demonštranti spomaliť postup poriadkových síl. Ťažkoodenci v uniformách sú ozbrojení puškami so slzotvorným plynom, svetlicami alebo gumovými projektilmi.
Keď už stovky, možno tisíce ľudí stoja pred vodnými delami, mnohí dvíhajú ruky nahor na znak pokoja. Ani to však poriadkové sily neobmäkčí. Pustia na nich silný prúd vody. Búriaci sa dav odpovedá hádzaním zápalných fliaš a na ulici vzniká niekoľko malých požiarov.
K demonštrantom prichádzajú na pomoc dobrovoľní zdravotníci. Jednou z takýchto dobrovoľníčok je čerstvá 24-ročná lekárka. „Poskytujeme ľuďom prvú pomoc a snažíme sa ich chrániť pred účinkami plynu a pred akýmkoľvek zranením, ktoré môžu utrpieť. Ľudia vracajú, majú bolesti, slzia im oči, dusia sa, je im nevoľno,“ vysvetľuje svoju prácu. „Protestujúcich neposielame do štátnych nemocníc, pretože sa obávame, že by tam mohli byť zatknutí. Preto ich posielame do súkromných nemocníc, napríklad s poraneniami hlavy,“ hovorí.
