Prečo sa tentoraz treba zastať Pellegriniho
Prichádza úplne výnimočná, takpovediac až historická chvíľa, keď sa treba zastať prezidenta Petra Pellegriniho. Nenechajte si ju ujsť, keďže celonárodný politologický konsenzus, že Pellegrini podaním ministerskej kandidatúry Filipa Kuffu na košický súd „spochybňuje parlamentný charakter štátu“, sa ozaj počúva zle.
Obíďme slovníkom koalície „dvojaký kilometer“ kritikov Pellegriniho. Totiž nielenže konsenzus, ale ani len tlmený šepot o „zavádzaní semiprezidentského systému“ sa nekonal, keď potopením kandidatúr Ráža mladšieho a Huliaka napĺňali Andrej Kiska a Zuzana Čaputová očakávania opozičnej verejnosti, aby sa jasne vymedzili voči vládam Smeru. Ísť ďalej sa neodvážili, keďže si uvedomovali svoju slabú ústavnú pozíciu voči predsedovi vlády.
„Ak bude hlava štátu pravidelne zasahovať do zloženia vlády, ak sa personálne rozhodnutia vezmú z rúk premiéra, ešte viac to skomplikuje prácu vlády,“ vedia ďalší politológovia. Aké pravidelne? Kto tu rozpráva o vzatí z rúk premiéra?
Skutočnosť, že predseda vlády je suverén v selektovaní ministrov, je jedna vec a takpovediac hraničné nominácie sú vec celkom iná. Morálny profil, intelekt, falošný diplom, kontroverzná minulosť, klasicky spolupráca so ŠtB, samozrejme, trestné stíhanie, to všetko môže byť vysoko sporné medzi predsedom vlády a hlavou štátu. Už len z neoddiskutovateľnej premisy, že „zabezpečovať riadny chod ústavných inštitúcií“ nie je „iba“ právo, ale ústavná povinnosť hlavy štátu. To sú možné situácie a dôvody, ktoré bránia prezidentovi byť len vlastníkom pečiatky, nie „zníženie vážnosti funkcie“. Čo je, samozrejme, celkom nedostatočné.
Obraz mierne komplikuje, že Huliak ani Kuffa nie sú optimálne príklady krajností, pri ktorých by už hlava štátu mala zvažovať, či zasiahne do dejov. Na rozdiel od českého motoristu Turka, ktorého dlhá koláž výrokov za červenými čiarami je aj objektívne dosť na to, aby ho Petr Pavel odstavil, čo aj urobil.
Inak i tu vidíme krásny súbeh s českou situáciou, keď na Ústavnom súde v Brne pristál na stole takzvaný kompetenčný spor. Jeho veľká podobnosť so sporom Pellegrini – Fico je v tom, že tu i tam musia súdy nastaviť hranice a pravidlá.
V Česku v zahraničnej politike aj napriek faktu, že jej tvorba je jasnou kompetenciou vlády. Na Slovensku v personálnej politike vlády aj napriek skutočnosti, že nominácie ministrov sú jasnou kompetenciou premiéra. Košický súd však má určiť pravidlá, kde začína a kde končí úzke pásmo práv prezidenta.
A preto je podanie Pellegriniho na Ústavný súd užitočné. Keď súd vymedzí hranice, čo je krajné a čo nekrajné, na Slovensku bude o jeden ústavný neurčitok a takisto politicko-politologické hádanie z márnosti menej.
