Napísala knihu o násilnom vysídľovaní svojich predkov: Rodičom sa narodili dvojičky, no jednu dcéru nemohli vziať so sebou
Od prvých nútených presídlení sámskeho obyvateľstva prešlo viac ako sto rokov. Sámska novinárka a spisovateľka Elin Anna Labba o tom napísala knihu Páni nás sem presídlili, ktorú predstavila aj slovenskému publiku v Bratislave a Žiline.
V knihe predkladá svoje terénne výskumy a rozhovory s potomkami tých, ktorých proti ich vôli presídlili, spolu s mapami, dokumentmi aj sámskou poéziou. Hovorí o Sámoch, pôvodných obyvateľoch severu, ktorí tisícky rokov pásli stáda sobov za polárnym kruhom a v 20. storočí čelili agresii, predsudkom a násiliu. Ide o donedávna zamlčiavanú kapitolu európskej histórie.
„Dá sa povedať, že v dnešnej sámskej spoločnosti má každý v rodine niekoho, kto bol prinútený vysťahovať sa. Sámov presídľovali aj z najsevernejších oblastí a nútene presídlených umiestňovali do rôznych oblastí, jednu rodinu sem, druhú tam. Vlastne sa tým narušila celá sámska spoločnosť,“ hovorí autorka.
Téme sa začala venovať približne pred pätnástimi rokmi. „Začala som sa o to zaujímať kvôli svojej rodine, mojim rodičom, starým rodičom. Potom sa to na seba postupne nabaľovalo,“ uvádza.
Sámovia žijú v Nórsku, vo Švédsku, Fínsku a v Rusku. Podľa autorky však ani v týchto krajinách nie je téma násilného vysídľovania veľmi známa. „Sámske dejiny sú celkovo svojím spôsobom nevypovedané,“ dodáva.
Dôvodom mlčania je podľa nej aj to, ako vznikali moderné škandinávske krajiny. „Sámovia, sámsky jazyk, kultúra boli z toho vyčlenené. Boli mimo tej idey, nezapadali do škatuľky, čo je moderný národ,“ vysvetľuje. Pripomína aj veľké vzdialenosti na severe, kde Sámovia žili ďaleko od centrálnej moci. „To mlčanie má aj ďalší dôvod. Povedzme si na rovinu, nie je to veľmi pekný príbeh, nie je to niečo, na čo by napríklad Švédi boli hrdí,“ hovorí.
Podľa autorky treba byť opatrný v tom, ako vnímame rôzne krajiny. „Žiadna krajina nie je ideálna, navyše hovoríme o období, keď bol rasizmus rozšírený po celom svete. Ak aj je niektorá krajina demokratická, neznamená to, že nemá svoje tienisté stránky,“ uvádza.
Sámovia boli v tom období v Škandinávii v spoločenskom rebríčku najnižšie. V dobových dokumentoch sa podľa nej objavujú stále tie isté slová: neschopní, primitívni, potrebujú pomoc, je to pre ich dobro, v ich vlastnom záujme.
V období, keď sa začalo realizovať násilné vysídľovanie, sa súčasne rozbehol aj takzvaný rasovo-biologický výskum. „Od svojich respondentov viem, že rasoví biológovia skúmali niektorých Sámov opakovane, pred núteným vysídlením na severe aj po ňom, na juhu. Fotografovali ich nahých, spredu aj z profilu, merali im lebky, dokonca vykopávali hroby. Na zozname ľudí som našla aj Risten, moju starú mamu,“ hovorí Labba.
Podľa nej bol názor, že Sámovia sú podradní a nekultúrni, v Škandinávii veľmi rozšírený. Súčasťou naratívu boli aj tvrdenia, že ide o vymierajúci národ, ktorý nemá šancu prežiť v modernej spoločnosti. Pre pasenie sobov a tradičný sámsky spôsob života podľa nej nebolo miesto.
V Nórsku im zakázali hovoriť vlastným jazykom, mali sa asimilovať a hovoriť len po nórsky, deti v školách nesmeli hovoriť po sámsky, pastieri sobov mali zmiznúť. Podobné boli postoje vo Švédsku, kde Sámom pošvédčili aj mená.
