Historička seriálu Sľub: Ženy v socialistickom školstve mali ďalekosiahle dôsledky
Historička Eva Škorvánková pôsobí ako odborná poradkyňa tvorcov seriálu Dunaj, k vašim službám aj seriálu Sľub. Je presvedčená, že príbehy postáv pomáhajú mladým generáciám pochopiť, prečo sú ich rodičia a starí rodičia takí, akí sú, a môžu im pomôcť aj v sporoch, ktoré medzi sebou preto majú.
Veľa vecí zo Sľubu už dnes neplatí – ako sme žili v práci, ako sme trávili voľný čas, ako vyzeral náš život v rodine. No vidno v ňom aj to, čo sa k nám nenápadne vracia. Tak ako vtedy, aj dnes má politická moc blízko k tomu, aby našu túžbu po spotrebe využila na vyjednávanie spoločenského konsenzu, ktorý by jej pomohol udržať si svoje pozície.
Podľa Škorvánkovej je Sľub pre dnešné deti jednoznačne iným svetom, minimálne v tom, ako boli vtedy deti oblečené. Móda v Československu v druhej polovici osemdesiatych rokov nebola veľmi atraktívna, teda tá, ktorá bola dostupná v obchodoch. Odevné závody chr[lili obrovské šarže rovnakého oblečenia, takže väčšina detí vyzerala rovnako.
„Keď si dnes pozerám svoje fotografie zo škôlky, tak sa smejem. Dcéra mi na to vždy povie, mami, vyzeráte tak, ako keby ste mali školskú uniformu,“ uvádza historička. Ťažko sa jej chápe, že do malého mesta sa doviezol len jeden menčestrový druh nohavíc a jeden druh teplákov. Dieťa zachránilo len to, ak malo zručnú mamu alebo babku. Doba priala kreativite, ženy si kupovali časopisy so vzormi.
Škorvánková spomína aj na to, ako sa v Šali, kde vyrastala, v obchode pýtali na plavky a predavačka sama rozhodla, ktoré im ukáže a ktoré nie. Keď im mama priniesla z Francúzska gumičky do vlasov, boli hviezdy. Aj takéto drobnosti deťom chýbali.
Podľa historičky sa v seriáli dá pri každej postave ukázať, aké stratégie prežívania Česi a Slováci počas socializmu mali a ako sa naň adaptovali, respektíve neadaptovali. Niektorí boli ochotní pristúpiť na pravidlá hry a vstúpili do strany, elita sa dostávala ľahšie k bytom, využívala možnosti chodiť na stáže alebo na konferencie do zahraničia a časť z nej v tom videla aj možnosť emigrovať. Iní boli problémoví, režim odmietali a šli si vlastnou cestou aj za cenu následkov – nemohli snívať o kariére, prípadne si nemohli naplniť sny v bežnej spotrebe.
Príbeh seriálu sa začal v roku 1985 a teraz pokračuje rokom 1986. Práve mládež vtedy podľa Škorvánkovej vnímala pozitívne konzumnú spoločnosť na Západe, fascinoval ju moderný životný štýl, ktorý mohla vidieť napríklad cez vysielanie rakúskej ORF. Do Maďarska zas mohli chodiť nakupovať výrobky, ktoré kádárovský režim pustil na pulty, kým u nás to bol tuzexový tovar.
Hoci sa medzi mladými ľuďmi nepochybne šírili aj protirežimné názory, väčšina nad vecami príliš do hĺbky neuvažovala. Nedá sa preto povedať, že by sa v masovom meradle stavali do opozície voči režimu. Efektivita vzdelávacieho systému, propagandy a kontroly bola práve v tom, že viaceré generácie za sebou si neuvedomovali manipuláciu režimu. Mnohí sa uzatvorili do rodinného prostredia, a ak sa v rodine prezentovali kritické protirežimné postoje, deti boli rodičmi vedené k tomu, aby o tom na verejnosti nerozprávali.
Škorvánková je rada, že aj mladé generácie sa na Sľub pozerajú. Vďaka nemu môžu lepšie pochopiť generáciu svojich rodičov a starých rodičov – v akom svete rástli a žili. Ako príklad uvádza, že keď sa vtedy niekto dohodol na stretnutí, nemohol ho operatívne zrušiť, musel na stretnutie prísť, alebo sa minuli. Jedinou „četovacou aplikáciou“ boli slová: prosím ťa, odkáž.
