Ničili ich hľadači pokladov aj technika. V lesoch na Záhorí chránia unikátne mohyly
V minulosti ho narušili staršie archeologické výskumy, výkopy hľadačov pokladov, zver aj ťažká lesná technika. Napriek tomu v lesoch na svahu kopca Turecký stôl, ktorý predstavuje jeden z najzápadnejších výbežkov Bielych Karpát, prežilo jedno z najvýznamnejších včasnostredovekých pohrebísk v regióne.
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v tomto roku vyhlásil rozsiahly veľkomoravský mohylník v lesíku Kopečnica v katastri mesta Skalica na Záhorí za národnú kultúrnu pamiatku.
Lokalita, ktorú v minulosti označovali aj ako Háj či Jazvečie kopce, ukrýva desiatky mohylových hrobov z deviateho storočia. Ochrana celého areálu prišla po detailnom nedeštruktívnom výskume pamiatkarov, ktorý potvrdil zachovanie doteraz nepreskúmaných hrobových celkov.
Zostali desiatky násypov
Archeológovia skúmajú skalické pohrebisko vyše sto rokov. V 20. rokoch minulého storočia český bádateľ Inocenc Ladislav Červinka narátal v lokalite rovnú stovku mohýl, z toho osem ležalo na priľahlom poli. Výskum o dvadsať rokov neskôr zrátal už iba 63 mohýl.
„Ostatné boli zrejme odstránené Červinkovým výskumom a amatérskymi výkopmi. V súčasnosti mohyly ležiace na poli nie sú voľným okom viditeľné, pretože ich nadzemné časti boli zničené intenzívnou orbou,“ uviedla archeologička Pamiatkového úradu SR Petra Kmeťová.
Podstatná časť pohrebiska v lese však prežila. Využitie moderných vizualizácií z leteckého laserového skenovania a následné terénne dohľadanie prinieslo presnú evidenciu 66 mohýl. Z nich 48 je v teréne dodnes výrazne viditeľných, zvyšných 18 má plytší násyp.
Pôdorysy hrobových násypov majú kruhový až oválny tvar. Ich výška dosahuje od 30 centimetrov až po 2,5 metra, pričom priemer najväčších stavieb v južnej časti pohrebiska dosahuje až 28 metrov.
Hoci väčšina mohýl nesie stopy poškodenia, výskumníci potvrdili, že viaceré hrobové komory zostali intaktné a neporušené. Pod samotnými mohylami navyše narazili na stopy ešte staršieho osídlenia z doby bronzovej.
Pochovávali v dubových rakvách
Mohylník datujú odborníci do obdobia medzi rokmi 800 a 900, pričom najintenzívnejšie sa na mieste pochovávalo v druhej polovici deviateho storočia. V tom čase už vtedajšia spoločnosť od mohylového rítu ustupovala k plochým cintorínom pri osadách a kostoloch.
Mohylové pochovávanie v období včasného stredoveku bolo na našom území pomerne rozšírené. Na severnom Záhorí sa nachádzajú ďalšie mohylníky pri Gbeloch. Ostatné mohylové pohrebiská z tohto obdobia sú vzdialenejšie a možno ich nájsť na severnom a strednom Považí, na hornej Nitre, v Turci a na Zemplíne.
Spôsobom pochovávania a hrobovou výbavou má však skalické nálezisko bližšie k pohrebiskám na území Moravy než na Slovensku – od aglomerácie v Mikulčiciach na moravskej strane ho delí len 14 kilometrov.
„Pod jednou mohylou bol pochovaný jeden alebo viacero zomrelých vo forme nespálených tiel umiestnených zvyčajne v dubových rakvách, len malý počet hrobov obsahoval kremačné pohreby. Mŕtvi boli pochovaní v odeve, so zbraňami, s pracovnými nástrojmi alebo šperkom,“ priblížila archeologička.
Pozemok patrí mestu Skalica, ktoré v danom období tvorilo spoločné husto osídlené sídelné územie so susednými Sudoměřicami. Vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku má zabezpečiť prísnejší režim ochrany práve pred ďalšími zásahmi lesnej techniky a nelegálnymi výkopmi.
