Na Námestí SNP sa zišli tisíce ľudí na proteste proti Ficovej vláde
Bratislavské Námestie SNP sa v utorok večer stalo dejiskom opozičného zhromaždenia pri príležitosti výročia 17. novembra. Účasť na proteste proti vláde odhadla Safety Crew na 20- až 25-tisíc ľudí. Protestné zhromaždenia sa konali aj v ďalších mestách po celom Slovensku.
Medzi účastníkmi bol aj čerstvý absolvent Divadelnej fakulty VŠMU Michal Onduš, ktorý svoju účasť vníma predovšetkým ako pokračovanie „boja“ proti Ficovi. Jeho alma mater zohrala dôležitú úlohu už počas Nežnej revolúcie – priestory fakulty sa vtedy zmenili na revolučné centrum, kde študenti koordinovali svoje aktivity, pripravovali demonštrácie a spolupracovali s hercami a predstaviteľmi hnutia Verejnosť proti násiliu.
Hlavnou motiváciou, prečo dnes chodí na protesty, je podľa jeho slov „vnútorný hnev“ z toho, kam sa krajina uberá. „Vidíme, že je tu aj možnosť žiť kvalitnejšie a lepšie,“ vysvetľuje. Ako pozitívny príklad zmien od revolúcie uvádza vzdelávanie, ktorého kvalita aj tematická rôznorodosť sa za uplynulých 37 rokov výrazne posunuli.
Onduš sleduje aj protesty za hranicami Slovenska, ktoré rozhýbali mladí ľudia jeho generácie. V Srbsku študentské hnutie po takmer dvoch rokoch protestov pomohlo vo voľbách poraziť stranu dlhoročného prezidenta Aleksandara Vučića. Vo Francúzsku vysokoškoláci a stredoškoláci protestmi upozorňujú na nedostatok učiteľov, podfinancované školy a problémy so vzdelávacím systémom. „Je veľmi sympatické, že naša generácia preberá iniciatívu do svojich rúk, lebo je to koniec-koncov o našej budúcnosti. A dúfam, že sa to začne diať aj tu,“ hovorí Onduš.
On sám chce na Slovensku zostať. Keď sa ho však pýtame, čo pre jej budúcnosť robí nad rámec účasti na protestoch, nevyhne sa ani sebakritike. „Neangažujem sa, to je ten problém,“ priznáva. Pre ľudí, ktorí pred 37 rokmi stáli na bratislavských námestiach a vzdorovali komunistickému režimu, má jednu otázku: „Kde nabrali tú vnútornú silu konať takýmto spôsobom, vediac, že ich môže VB perzekvovať?“
Odpoveď ponúka dôchodkyňa Margita Kačeňáková. V novembri 1989 mala 46 rokov a napriek tomu, že bola po operácii, nevynechala podľa vlastných slov ani jednu demonštráciu. „Videli sme silné osobnosti na pódiách a to nám dávalo silu, že tu konečne budeme žiť inak,“ spomína. Do žiadnych spolkov sa nezapájala a mimo demonštrácií sa politicky neorganizovala. Dnešným mladým ľuďom závidí možnosti, ktoré jej generácia nemala – slobodu cestovať, vybrať si školu aj zamestnanie.
Súčasnú situáciu na Slovensku hodnotí jediným slovom: „Katastrofa.“ Od mladých očakáva viac iniciatívy. „Mám ich strašne rada, len sa mi zdá, že máličko prispievajú k týmto demonštráciám a postojom. Príde mi, že nevychádzajú, a je mi to veľmi ľúto. Dnes som ale videla, že tam je veľa mladých ľudí,“ komentuje utorňajšiu demonštráciu.
Nad jej výhradou sa zamyslel študent Ekonomickej univerzity Šimon Slovák. Podobne ako Onduš prišiel na námestie predovšetkým vyjadriť nesúhlas s Ficovou vládou. „Podľa mňa je to dnešnou dobou a sociálnymi sieťami. Súdržnosť medzi ľuďmi možno trošku opadla,“ uvažuje nad tým, prečo sa jeho rovesníci do verejného diania nezapájajú viac. „O čo sa snažím, je sledovať politickú situáciu a informovať ľudí v mojom okolí, ktorí si nevedia spraviť vlastný názor, a dopomôcť im k správnej a demokratickej voľbe,“ vysvetľuje.
Rovnako ako Onduš sleduje aj protesty svojich rovesníkov vo Francúzsku a Srbsku. Najmä úspech srbského študentského hnutia považuje za „úžasný“. „Vedel by som si to predstaviť aj tu, ak by sme sa na tom mali horšie,“ hovorí. Na rozdiel od srbských študentov podľa neho ľudia na Slovensku stále majú možnosť predísť podobne vyhrotenej situácii. „Je to v našich rukách. Stále môžeme osud zvrátiť v náš prospech demokraticky,“ uzatvára.