Krásna rovnodennosť v nepríjemnej dobe
Pri príležitosti rovnodennosti chcem adresovať myšlienky tým, ktorí žijú v oblastiach, kde sa pokoja a mieru zažíva len veľmi málo. V našich životoch sa často objavujú frustrácie, keď sa ocitneme v situáciách, ktoré nám pripadajú nespravodlivé. Počas tankovania tankujeme nielen pohonné hmoty, ale aj rozhorčenie, keď sa stretneme s prácou našich ukrajinských susedov, ktorí tak často čelili opovrhnutiu. V tých lepších prípadoch sa zabávame nad nie bezdôvodnými predsudkami a rusofóbiou. V horšom prípade sa vzbúrime proti tejto situácii a hľadáme obete.
Ironické predpovede a dystopická realita
Prichádzajúce dni ma nútia cítiť sa ako obohraná platňa; počas viac ako desiatich rokov píšem o úpadku našej spoločnosti a s iróniou sledujem, ako sa moje dystopické vízie stávajú realitou. Na hraniciach zúri ruská agresia, trvajúca už dlhých 12 rokov. Nielen, že dospieva generácia Ukrajincov nepoznajúca mier, ale pohľad do minulosti prichádza s neostrou spomienkou na vnímanie slobody v detskej dobe.
Európska únia a krehká súdržnosť
Európska únia sa snaží zachovať myšlienku rozvinutého a stabilného sveta, no táto ilúzia môže rýchlo rozprávať novú a neférovú pravdu, ak sa v Nemecku alebo Francúzsku objavia katastrofálne voľby, ktoré siahajú na jeho základ. Práve v súčasnosti, keď západný svet prechádza značnými pohybmi, sa opäť ukazuje, že moc počtu a rozvodu odpohybov je kritická. Pre krajiny ako Slovensko a Maďarsko, ktoré sa podřadili ruskému impertializmu, je to varovný signál.
Hľadanie lídrov v chaose
Vo svete sa zdá, že sme sa stratili. Kde sú hrdinovia a lídri, ktorí by mohli viesť k zmene? Je naša chamtivosť a obmedzené myslenie povzbudzované algoritmami sociálnych sietí, ktoré nás neustále zvádzajú na temnú cestu? Zlosť na vlastný nedostatok nás vedie k smúteniu nad rozpadom civilizácie. Ľudstvo sa zdá byť na ceste k svojmu kolapsu, a my sme zahľadení len do vlastného prospechu, namiesto toho, aby sme rozlišovali skutočnosť od ilúzie.
Spoločné prežitie a horizont budúcnosti
Naša slabosť a roztrhnutosť nás brzdí, s pocitom bezmocnosti sa zmierujeme s vlastným osudom. Pozeráme sa do hlavne revolvera, pričom si mnohí z nás myslia, že prežijú bez akýchkoľvek zmien. Čakanie na osvieženie zo strany udalostí, ako keby sme očakávali, že sa znovu postavíme na nohy vo veľkonočnom duchu. Musíme si uvedomiť, že momenty rozhodovania sa blížia a otázka stojí: Kedy povieme dosť?
