Rozklad politického systému na Slovensku: Kajúce odhady a aktuálne reálne otázky
V súčasnej dobe sa zdá, že politická scéna na Slovensku prechádza nevídaným rozkladom, ktorý naznačuje, že skutočné politické aktivity sa stávajú čoraz raritnejšími. Z pozorovania bežného fungovania štátneho aparátu a odhodlania politikov sa naliehavo ukazuje, že krajina sa dostáva do štádia, kde základné funkcie štátu sú zanedbávané, a mnohé činnosti, ktoré by mali byť v réžii štátu, sú prenášané na občanov a mimovládne organizácie.
Matúš Šutaj Eštok, Andrej Danko a Robert Fico ako predsedovia koaličných strán ukazujú, že ani oni sa nevyhnuli tlaku doby. V minulosti sme mohli pozorovať odhodlanie a rešpekt pred politickým remeslom, ale globálne trendy začínajú byť neúprosné a bezohľadné voči tradičným politickým praktikám. Politici sú nútení sa prispôsobiť novému usporiadaniu, ktoré ovplyvňuje sociálne siete a ich priamy vzťah s publikom, čo však vedie k rôznym deformáciám politickej kultúry.
Polemiku okolo súčasnej situácie ešte umocňuje množstvo prípadov, kedy politici v snahe o zisk popularity zámerne klesajú na úroveň ponižovania dôstojnosti. Namiesto kvalitného dialógu a budovania vzťahov pred voľbami sú ich správy krajne neadekvátne a plné osobných útokov. Otvorený list Andreja Danka Robertovi Ficovi sa stal neformálnym dokumentom, ktorý odhaľuje nielen atmosféru, ale aj úpadok politických diskusií v našej dobe.
V kontexte slabnúcich štruktúr štátu sa stále častejšie objavujú mimovládne organizácie, ktoré preberajú úlohy štátu. Kým kedysi sa takýmto aktivitám venovala výhradne štátna správa, dnes sa započítavajú aj zbierky, ktoré zabezpečujú základné zdravotné či sociálne služby, pričom v niektorých prípadoch ide o financovanie rekonštrukcií nemocničných oddelení či liečbu onkologických pacientov. Je alarmujúce, že občania musia prispievať na fungovanie toho, čo by malo byť systémom zaručené.
Hlava rodiny, rovnako ako zodpovední občania, vrhajú do verejných zbierok svoje úspory na školské pomôcky alebo na pomoc marginalizovaným komunitám. Situácia sa zhoršuje, keď sa objavujú nielen výzvy na darovanie, ale aj podpora pre zamestnancov zo strany štátu, ktorí sú vystavení hrozbe prenasledovania, pretože prácu efektívne odvádzajú len na úkor vlastnej existencie. Keby Béla Bugár písal svoju knihu „Žijem v takej krajine“ dnes, mohol by mať v ruke množstvo príkladov, ktoré by osvetlili chaotickú prax správy krajiny.
Oživenie alebo záchrana slovenského politického diskurzu sa zdá byť chimérou. Uvidíme, aké kroky naši politici podniknú, aby sa zasadili za zmenu, ktorá by mohla obnoviť nádej na železné zásady spravovania štátu a potrebným zmiernením ťažkých realít nielen pre krajinu, ale aj pre jej obyvateľov.
